Keď sa vonku sniežik chumelil, chlad nás šteklil na líčkach a svetielka na stromčekoch sa ligotali spoza okien, všetko nasvedčovalo tomu, že čas vianočný sa neúprosne blíži. Všetci ľudia po celom svete i v malebnom mestečku zvanom „Hora“ sa už doma chystali na Vianoce.
Mesto sa volalo Hora práve preto, že ležalo medzi vysokými horami, kde sa práve ligotala biela pokrývka snehu. Mešťania vyzdobovali domy, reštaurácie či obchodíky, vyrábali ozdoby či piekli všelijaké sviatočné dobrôtky. Po celom okolí bola cítiť radosť a pokoj.
Len v jednom obchodíku bolo akosi smutno. V hračkárstve „Sníček“ bola jedna hračka smutná. V Sníčku sme mohli natrafiť na všakovaké hračky, ktoré čakali na svojich nových kamarátov, dedičky. Autíčka sa veselo predvádzali a bábiky ukazovali krásne šaty. Čakali na to, kedy si ich detičky vyberú. Hračky sa tam striedali jedna radosť, len jedna hračka, bábika Gabriela bola v hračkárstve už dlhé roky. Najviac však bola smutná na Vianoce. Túžila vidieť skutočný vianočný stromček a mať skutočnú kamarátku!
Bábika Gabriela mala krásne zapletené vrkôčiky karamelovej farby a očká modré ako nebíčko. Šaty mala zdobené drobnými ružovými kvetinkami. Bábika vždy sledovala, ako si detičky vyberajú iné hračky a ju akosi obchádzajú. Dúfala, že raz aj ona spraví niekomu radosť. Musí nabrať odvahu a na detičky zapôsobiť..hovorila si stále handerná bábika.
Jedného dňa, tesne pred Vianocami, zavítala do hračkárstva veselá skupinka dievčat. Dievčatká sa prechádzali medzi regálmi hračiek a obdivovali krásne bábiky, poníky či plyšové hračky.
„Ja si zoberiem bárbinu!“ zakričala malá Lucka spolužiačke Anke.
„Aj ja, ale túto Snehulienku!“ odpovedala jej Anka.
Tretie dievčatko, skromná Karolínka však Barbie nechcela. Hľadala nejakú peknú bábiku, ktorá jej padne do oka. Nemusí to byť drahá či prečačkaná bábika. Bábika Gabriela sa usmievala na regáli a snažili sa ako vždy, urobiť na detičky dojem.
Keď si všimla Karolínku ako sa prechádza, posunula sa dopredu aby ju dievčatko videlo. Nesmelú bábiku Gabrielu sa snažila povzbudiť plyšová panda a Gabrielu tak nešťastne posunula, že spadla na zem.
„Joj! Ako si ma teraz dievčatko všimne!?“ zabedákala smutne na zemi bábika a zamračila sa na plyšovú pandu na poličke.
„Neboj všimne si ťa!“ žmurkla na ňu panda. Karolínka hľadala nejakú peknú hračku, keď tu čosi, na niečo stupila.
A čo to bolo, no bábika Gabriela! Ryšavé dievčatko zodvihlo bábiku zo zeme a už-už ju šlo položiť naspäť na poličku, keď sa jej zahľadelo do gombičkových modrých očí. Karolínka si hneď bábiku zamilovala. „Pozrite našla som bábiku! Má vlasy ako ja! Vyzerá ako moja sestrička!“ povedala Karolínka spolužiačkam. Tie len s úsmevom súhlasili. A neusmievala sa len Karolínka, ale i bábika Gabriela. Končene sa po dlhých rokoch čakania na bábiku niekto pozrel! A tak si dievčatká vybrali nejaké hračky a vybrali sa k pokladni.
Keď sa dostala na radu Karolínka, pani predavačka v hračkárstve jej s úsmevom povedala: „Túto bábiku si zober .. Je tu už dlhé roky a spraví ti život krajším.. korunky si nechaj, zaplatila si tým, že si si ju vybrala!“ povedala jej staršia pani a usmiala sa na dievčatko. Dievčatko namietalo, no nakoniec súhlasilo. Pekne poďakovala a vyšla von.
„A teraz pôjdeš so mnou domov!“ zvolala Karolínka, rozlúčila sa s kamarátkami a vybrala sa domov.
Karolínka spolu s bábikou Gabrielou obdivovali krásne vyzdobené mesto.
Bábika konečne videla krásne ozdobené stromčeky a cítila sa konečne šťastná. S bábiky a dievčatka sa stali nerozluční priatelia! Pravé kúzlo totiž spočíva v láske a priateľstve a to Karolínka a Gabriela spolu našli a zažili veľa dobrodružstiev!
