V jednom rybníku žila žaba, ktorá poznala len svoj rybník a zopár mlák. Ale vedela znamenito rozprávať, kde všade bola, čo všetko videla a čo všetko vie. Rozprávala to tak presvedčivo, že tí, ktorí ju nepoznali, ľahko uverili, že hovorí pravdu.
Toto žabie rozprávanie počula aj myš. Poznala len svoju myšiu dieru a malé políčko v okolí, kam chodila na zrno. Žabie rozprávanie ju očarilo. Myš bola zvedavá na svet okolo a veľmi by si priala zažiť tiež nejaké dobrodružstvo.
„Najlepšie svet spoznáš, moja drahá,“ rozprávala žaba, „keď sa naučíš plávať. Po vode sa dostaneš všade. Ver mi, veľmi dobre to poznám. Plávam tak rýchlo, že predbehnem každý parník, a doplávam až k moru, keď sa mi zachce.“
„Ako by som sa ale naučila plávať?“ premýšľala myš.
„Ale prosím ťa, ja ťa to veľmi rada naučím. Naučila som plávať všetky žaby a ryby v tomto rybníku, keď boli ešte žubrienky,“ chvastala sa žaba a ďalej rozprávala, ako to urobia.
„Pozri,“ povedala žaba. „Tu je povrázok. Ja si ťa k sebe priviažem a poplávaš za mnou.“
A tak sa myš priviazala k žabe. Žaba skočila do vody, veselo sa potápala a plávala. Zrazu uvidela ďalšiu žabu.
„Ahoj, sestra! Ako sa máš? Už som ti rozprávala o tom, ako som vyhrala súťaž v potápaní? To bolo tak…“
Žaba sa dala do rozprávania a na myš úplne zabudla. Vôbec si nevšimla, že sa tá chuderka utopila. A žaba si ďalej kvákala s každým, koho stretla.
Uplynuli tri dni. Utopená myš sa nafúkla a vyplávala na hladinu rybníka. Ako sa tak vznášala, zahliadla ju z oblohy kania. Myšku si ulovila k jedlu. A pretože bola stále priviazaná k žabe, ulovila s myškou aj žabu. A tak sa kania poriadne naobedovala. Zjedla myš aj žabu, pretože mala už veľký hlad. Na nejaké žabie výmysly ukvákanej žaby nebola vôbec zvedavá.
Žabe to samozrejme patrilo, pretože svojím hlúpym a bezstarostným správaním priviedla do nebezpečenstva myš. Tým privolala nebezpečenstvo aj sama na seba. Preto sa k sebe správajme ohľaduplne a dávajme pozor jeden na druhého.
