Biela ruža

Dávno, pradávno v krajine, kde sa dávne príbehy stávali skutočnosťou,  a kúzla neboli len v rozprávkach, rozkvitala jedna krásna biela ruža. Rozkvitla v tajomnej záhrade za malou dedinou. A ruža to veru obyčajná nebola. Bola čarovná. Do záhrady za dedinou však už dávno nik nevkročil. Ruža len čakala a čakala, ktosi jej tajomnú moc zaslúži.

V tejto dedinke žil mladý chlapec menom Matej, ktorý trávil svoje dni tým, že sa staral o kvety a rastliny v záhrade svojich rodičov. Niektoré kvety predával i na trhu, či nimi zdobil rôzne šaty. Bol to tichý no pokorný chlapec, ktorý mal rád každý kvet na záhrade. Najviac bol však zaľúbený do princeznej Eleny. Nebol však princ ani rytier. No prial si princeznej dokázať, že je hoden jej lásky.

Počasie sa pomaly ochladzovalo, a otec poslal Mateja do blízkeho lesa drevo narúbať. Ako si tak chlapec po ceste vykračoval všimol si, že na cestičke, ktorá vedia priamo do lesa, je padnutý veľký strom. Tade sa prejsť veru nedá. Matej sa teda vybral druhou cestou. A tou veru ešte nikdy nešiel. Ako si tak kráčal, natrafil na tajomnú záhradu. Poobzeral sa po okolí no nikde nikoho nebolo. No niečo ho tam ťahalo. Musel sa pozrieť, či tam neuvidí nejaké krásne kvietky.  Pomaly teda vstúpil dnu. Všade bola vysoká tráva a burina. O túto záhradu sa dávno už nik nestaral, povedal si chlapec.

Jeho hnedé oči však padli na jedinú jednu bielu ružu, ktorá na záhrade kvitla. Bola krásna. Takú chlapec ešte nikdy nevidel.

A k tejto ruži s Matej vracal každý deň. Každý deň ju polieval a staral sa o ňu. Dokonca aj celú záhradu do poriadku dal. Keď mu bolo smutno s ružou sa rozprával.  Rozprával jej ako túži lásku zažiť. Mal pocit, že ruža je čarovná a skutočne mu rozumie.  A veru, biela ruža bola veľmi zvláštna. Rástla v strede záhrady a jej lístie bolo lesklé ako snehobiela prikrývka. Na slnku sa krásne trblietala. Najzaujímavejšie na nej bolo, že mala schopnosť naplniť srdcia ľudí láskou a dobrými činmi. To však nik nevedel. Zatiaľ..

Jedného dňa sa Matej rozhodol, že chce darovať bielu ružu krásnej princeznej Elene. Princezná Elena žila v zámku za horami a dolami.  O jej kráse a dobrotivosti vedel celý svet. Matej sníval, že jedného dňa bude po jej boku stáť. Vybral sa do záhrady, dotkol sa čarovnej bielej ruže a vyslovil svoje tajné prianie. Už-už išiel ružu odtrhnúť, keď sa náhle stalo niečo zázračné.

Biela ruža začala rozkvitať ešte viac a jej lupene sa trblietali ako nikdy pred tým. Matej sa nevedel pohnúť, pretože sa ruža premenila na krásnu vílu odetú b bielych lupeňov ruže. Ona bola tá biela ruža! Nahla sa k Matejovi a prehovorila: „Tvoje srdce je plné dobra a pokoja a túžby po láske. Preto ti dávam moju silu. Ty si to zaslúžiš!  povedala a rozplynula sa.

S týmito slovami sa ruža premenila na trblietky a zmizla do povetria. Splnila svoj účel. V srdci Mateja sa odrazu dialo niečo zvláštne. Cítil akúsi moc, ktorá ho príjemne zaplavila. A to bola práve moc, ktorú mú kúzelná víla predala.

Matej sa preto rozhodol vyhľadať princeznú Elenu dokázať jej svoju lásku. A to sa mu aj podarilo. Prešiel vysoké hory, veľa dedín, kde stretol mnoho ľudí a robil dobré skutky po ceste. Pomáhal však tomu, kto si to skutočne zaslúžil a kto to potreboval. Chýry o chlapcovi, ktorý pomáha a zaplavuje ľudí dobrotou sa rýchlo šírili po okolí. Keď konečne dorazil k princeznej Elene, bola ohromená jeho láskou a dobrými činmi.

Matej a Elena začali robiť svet lepším miestom a rozdávali lásku všade, kam ich nohy zavítali. Ich láska bola tak silná, že sa nakoniec ocitli v skutočnom kúzelnom kráľovstve, kde mohli šíriť svoju lásku a dobro do konca svojich dní.

A tak sa biela ruža stala symbolom lásky a dobroty, a príbeh o Matejovi a princeznej Elene žil vo všetkých srdciach ako príklad, že aj najmenší človek môže meniť svet svojou láskou a dobrotou.