„Vetvičku za vetvičkou, konárik za konárikom,“ pospevoval si bocian, ktorý lietal na nebi. Bola jar a tento bocian bez prestania prilietaval k opustenému komínu a potom zase späť do blízkeho lesa. Nosil si postupne vetvičky a skladal ich na vrchol komína. Staval si tam z nich hniezdo.
Tešil sa, že až ho bude mať hotové, nasťahuje sa tam s ním jeho milovaná pani bocianová a budú môcť mať spolu malé bocianie bábätká.
Bolo treba hniezdo dostavať. A to nie je len tak. Všetko pekne nanosiť a naskladať na seba, aby hniezdo bolo pevné a útulné. Z diaľky bociana pozorovala straka. Priletela k nemu, sadla si na najbližšiu strechu a hovorí: „Nechápem, že sa s tým tak pipláš. To je úplne zbytočná práca, bocian.“
„A ako inak by som to mal urobiť?“ spýtal sa bocian udivene. „Možno že straka pozná rýchlejší spôsob,“ pomyslel si v duchu.
„S takým tempom sa skôr udrieš, než niečo postavíš. Vetva po vetve. To je veľmi zdĺhavé. Lepšie je nájsť si opustené hniezdo z minulého roku. Po niekom. To máš hotové hneď. Nič pre to nemusíš robiť,“ vysvetľovala straka.
Bocian sa nad tým zamyslel. Ale cítil, že to tak nie je správne. „Nie, nie, straka. Lepšie je urobiť si vlastné hniezdo. Pekne si ho postaviť. Jedine tak vieš, že je dostatočne pevné a že bude dobré pre moju rodinu. Mne nevadí na tom pracovať. Navyše potom máš aj dobrý pocit z toho, že si si hniezdo postavil sám vlastnými krídlami a zobákom,“ odpovedal bocian a odletel pre ďalšie vetvy.
„Pche, ako myslíš,“ odvetila straka a letela si hľadať opustené hniezdo. Onedlho jedno našla. Hneď sa v ňom zabývala a pochvaľovala si, ako dobre to vymyslela. A bez práce.
V ten večer sa ale prehnal silný vietor. Dávno taký široko ďaleko nefučal. Bocian sa schoval vo svojom hniezde. Ešte síce nebolo úplne dokončené, ale bolo pevné. Presne, ako chcel. Dával si na ňom záležať. Straka sa tiež schovávala v hniezde. V tom, ktoré našla. Keď sa ale vietor do neho poriadne oprel, staré stračie hniezdo sa rozletelo do všetkých strán.
Straka nevedela, kam sa schovať. Rozhliadala sa okolo. Nakoniec zazrela rozostavané hniezdo na komíne a v ňom bociana. Akonáhle vietor trošku ustál, vyletela rýchlo za bocianom hore a prosila: „Prosím, môžem sa k tebe schovať? Len dneska v noci. Nemám kam ísť. Moje hniezdo sa rozpadlo.“
Bocian bol dobrák, preto sa mu straky zželelo. Urobil jej teda miesto vedľa seba. Do rána sa vietor upokojil. Keď bocian otvoril oči, počul, ako si niekto blízko neho pospevuje: „Vetvičku za vetvičkou, konárik za konárikom.“ Bola to straka. Nosila bocianovi do hniezda ďalšie drievka, aby mohol pokračovať v stavbe hniezda.
„Čo to robíš?“ spýtal sa bocian. „Pomáham ti. Nosím ti materiál na hniezdo. Za to, že si ma tu cez noc nechal. Mal si pravdu, lenivosť sa nevypláca. Keby som si stavala poctivo hniezdo sama ako ty, mala by som teraz kde bývať.“
Bocian sa len usmial a bol rád, že bol za svoju tvrdú prácu takto pochválený. Keď dokončili jeho hniezdo na komíne, postavili neďaleko domov aj pre straku. Dodnes sú straka aj bocian kamaráti a tiež susedia.
