Žili, boli dvaja bratia. Okrem podoby toho veľa spoločného nemali. Jeden bol závratne bohatý a ten druhý chudobný ako kostolná myš. Bohatý brat sa volal Václav. Jedného dňa požiadal svojho chudobného brata Jaromíra, aby mu postrážil snopy na poli. Jaromír teda išiel a strážil.
Zrazu zbadal bielo odetú, takmer priesvitnú ženskú postavu, ako zbiera zabudnuté klasy po poli a pridáva ich do snopov.
„Ktože si ty?“ pristúpil k nej s naliehavou otázkou Jaromír.
„Ja som Václavovo šťastie. Pomáham mu, aby sa mu vo všetkom darilo,“ povedala postava a usilovne ďalej zbierala zostávajúce klasy, aby mal bohatý brat ešte viac pšenice.
„Šťastie? No to bratovi prajem. Ale nie je náhodou niekde vo svete aj moje šťastie?“ opýtal sa s úsmevom Jaromír.
Postava ešte rýchlo pozbierala posledné klasy a potom Jaromírovi povedala: „Vydaj sa týmto smerom, tam, kde vychádza slnko. Tam nájdeš svoje šťastie.“ Len čo to dopovedala, hneď zmizla.
Jaromír nad tým všetkým po zvyšok dňa premýšľal. Druhého dňa ráno sa rozhodol, že sa vydá na východ a po svojom šťastí sa tam skúsi poobzerať. Už takmer vychádzal zo svojej chalúpky, keď tu mu na chrbát spoza pece skočila šedá postava v roztrhaných handrách a kričala: „Nemôžeš ísť nikam bezo mňa. Ja s tebou zostanem navždy!“
„A ty si kto?“ nechápal už vôbec nič Jaromír. „Ja som tvoja bieda. Spokojne si s tebou žijem už toľko rokov a nikdy ťa neopustím,“ vysvetlila mu šedivá osoba.
„No a potom sa môžem čudovať, že nech robím, čo robím, sotva mám dosť peňazí na jedlo a biednu strechu nad hlavou,“ zhodnotil to Jaromír, ktorému už teraz bolo všetko jasné. V hlave sa mu medzitým rodil plán, ako sa biedy zbaviť. Rozhodne nemal v úmysle brať ju so sebou.
Nahlas potom povedal: „No, moja milá, vláčiť ťa na chrbte ale nemôžem. Poď, skús sa nasúkať do tejto fľaše, a ja si ťa potom vložím aj s ňou do cestovnej torny.“
Šedá babica víťazne zaskrehotala a vliezla do fľaše ako nič. Akonáhle tam bola, Jaromír fľašu dôkladne zašpuntoval. Po ceste za svojím šťastím ju potom zakopal v lese, aby sa už nemohla dostať von a zároveň ju žiadny nešťastník omylom neobjavil. Nechcel privodiť biedu nikomu ďalšiemu.
No a potom už len kráčal cestou na východ za svojím šťastím.
Po čase dorazil do mesta a rozhodol sa, že si skúsi nájsť nejakú prácu, aby si niečo privyrobil, než sa mu podarí nájsť šťastie. Zatiaľ sa na neho šťastie usmialo v tom, že prácu našiel. Jeden z bohatých mestských pánov mu zveril vykopanie pivnice. Síce nemal dostať žiadny plat, ale mohol si nechať všetko, čo vykope. Jaromír kopal a išlo mu to od ruky, na ťažkú drinu bol zvyknutý. Po pár hodinách narazil na niečo tvrdé. Oprášil to a tvrdá hruda sa zablyšťala. Bol to zlatý valún. Podľa dohody mala byť hruda zlata celá jeho, ale predsa len sa o peniaze za ňu rozdelil s pánom, na ktorého pozemku ju vykopal. Prišlo mu to tak spravodlivé.
Druhého dňa pokračoval Jaromír v kopaní, aby dokončil, čo sľúbil. Už mal hotový výkop pre celú pivnicu, na samom konci ale narazil na železné dvere. Otvoriť ich a uvidel zlato aj drahé kamene, skrátka veľké bohatstvo. V miestnosti bola ešte truhlica, z ktorej sa ozvalo: „Otvor, pane môj.“ Otvoril ju teda a z nej vyskočila bielo odetá postava. Vyzerala ako sestra tej ženy v bielom z Václavovho poľa.
„Môj pane, som tvoje šťastie,“ povedala postava. „Čakala som tu na teba dlho. Teraz, keď si ma našiel, zostanem už s tebou.“
O nájdené bohatstvo sa Jaromír opäť podelil s pánom, ktorý mu prácu na svojom pozemku zveril. Napriek tomu mu zostalo toľko, že sotva mohol prísť na to, ako by to minul. A navyše sa mu už vo všetkom darilo. Našiel totiž predsa svoje šťastie.
Čoskoro prechádzal mestom kvôli nejakým obchodom Jaromírov brat Václav. Keď narazil na Jaromíra, nemohol uveriť svojim očiam. Jeho chudobný brat bol oblečený ako pán! Jaromír bol veľmi rád, že vidí Václava, a pozval ho do svojho nového, prepychového domu na večeru. Povedal mu, ako sa jeho život v dobrom obrátil naruby, keď objavil svoje šťastie a biedy sa zbavil.
Václav sa nechal pohostiť, ale zakrátko sa ponáhľal domov. Vyhovoril sa na neodkladné povinnosti. Avšak odišiel preto, že ho zožierala závisť a nutne potreboval pokaziť Jaromírovo šťastie. Túžba uškodiť bratovi ho poháňala do lesa, na miesto, ktoré mu Jaromír opísal ako úkryt fľaštičky so zavretou biedou.
A už bol Václav tam. Rýchlo kopal, kým nenarazil na fľašu. Okamžite ju otvoril a nechal biedu vyskočiť. Chcel ju hneď poslať za Jaromírom, lenže to sa prerátal. Vyslobodená bieda mu ďakovala a sľubovala: „Ďakujem, že si ma z tej fľaše dostal, už som mala polámaný chrbát. Za odmenu teba ani tvoju rodinu nikdy neopustím. Nikdy!“ Márne sa z toho Václav snažil vykrútiť, bieda sa od neho už nikdy nevzdialila ani o piaď. Žiadny obchod už nedokázal doviesť do zdárneho konca, naopak bol po ceste ešte prepadnutý a okradnutý. Dom mu vyhorel a bieda mu bola v pätách, kam sa pohol. Nakoniec skončil ako úplný žobrák.
V rozprávkach aj v živote sa často rozpráva o zlých boháčoch a cnostných chudákoch. Avšak Václav sa užieral závisťou, či bol bohatý, alebo chudobný. Naopak Jaromír bol pracovitý a dobrý človek bez peňazí a aj s nimi. Zbohatnúť sa dá jak úsilím, tak šťastím, ale toho šťastia si je potom potrebné vážiť a nezpyšnieť. Presne ako sa zachoval kedysi chudobný Jaromír, keď šťastne k bohatstvu prišiel. Pretože šťastie je vec vrtkavá a peniažky sa ľahko rozkotúľajú.
