Buddyho mali všetci doma radi. Mama, otec i Adam. Každú hodinu za ním niekto behal. Nosili mu vodu, jedlo, škrabkali ho za ušami, alebo mu hádzali loptičky. Och loptičky, Buddy ich miloval.
Celé dni ich nosil v papuľke. Keď mama umývala dvere, pribehol za ňou a čľup loptička vo vedre. Keď otec upratoval drevo, šup loptička v pilinách a keď Adam jedol na terase polievku, hop loptička do taniera. Takto dával najavo, že sa chce hrať. A tak všetci hádzali a Buddy behal hore dole po dvore a nosil loptičky. Postupne mu to ale začalo liezť na nervy. Už si ani hádzať nechcel a oni mu tie loptičky stále brali a rozhadzovali hore dole po dvore. A on tak chcel oddychovať! Lenže ako im to vysvetliť.
Strčil si teda loptičky do úst a nepúšťal ich. Ale ten beťár Adam chytil a ťahal a ťahal a ťahal, a keď boli vonku, zase hádzal. Buddy už bol zúfalý. Na druhý deň ráno ako vždy mu chcel otec zase pohádzať loptičky. Lenže loptičiek nebolo. Ani jedna! A to boli tri! Zavolal mamu i Adama a spoločne hľadali po celom dvore. A Buddy, ten spal a spal a spal. „No tak, hľadaj Buddy! Kde sú loptičky?“ Buddy nereagoval. Spal a spal a spal. Rodičia i Adam si mysleli, že tie lopty niekto ukradol, a preto išli poobede do obchodu a kúpili ďalšie! Buddy bol zúfalý! No na druhý deň? Lopty zase zmizli! Večer mama hrabala lístie a tu zrazu…
Všetky loptičky boli schované pod lístím. Ten beťár Buddy si ich tam zahrabal, aby sa nemusel hrať. Mama mu tam tie loptičky nechala a o pár dní už Buddy s nimi prišiel sám. Už bol dostatočne oddýchnutý a zase sa chcel hrať.
