Na jednej zelenej lúke, kde kvitlo mnoho krásnych kvetov, žili dvaja býci. A tí spolu stále zápasili v snahe jeden druhého z lúky vyhnať. Ich zápasenie pozorovali zvieratká okolo. Zajace skákali vzrušením, veveričky býkov povzbudzovali z vysokých konárov stromov, len ovce v pokoji prežúvali trávu a netvárili sa, že by ich zápas nejako zvlášť zaujímal.
Kúsok od miesta, kde spolu býci zápasili, bol krásny pokojný rybníček. V ňom žili žaby. Jedna z nich si sadla na vyvýšený kameň, aby dobre videla, a začala kvákať za seba na svoje žabie druhy: „Býci sa bijú! Na ktorého si stavíte vy? To bude spektákel.“
Jej žabia kamarátka vyskočila k nej na kameň. Pozrela sa na býkov a dostala strach.
„Nebojíš sa, čo bude potom? Keď spolu tí býci dobojujú?“ pýtala sa nadšenej žaby.
„Báť sa? A čoho? Sú ďaleko. K nám do rybníka predsa nepôjdu,“ smiala sa prvá žaba.
Tej druhej ale do smiechu nebolo.
„To ťa nenapadlo, že ten býk, ktorý prehrá, že by mohol ísť schovať sa sem do jazierka a chladiť si hrče vo vode?“
Prvá žaba sa smiala, že skoro spadla z kameňa.
„To snáď nemyslíš vážne! Že by sa býk šiel s nami kúpať? To je nezmysel. To skôr začnú tamtie ovce lietať.“
Lenže čo sa nestalo. Porazený býk mal toľko hrčí, že si pripadal horšie ako zbitý pes. Dostal skvelý nápad, že si tie hrče ochladí studenou vodou v rybníčku. Však je to pekné miesto, kde by mohol zostať nejakú dobu ukrytý pred svojím súperom. A hneď sa doňho vydal. Skočil do vody, až sa zdvihli vlny. A ako v rybníčku chodil, rozvíril bahno a miešal ho s vodou, že zničil skoro všetky žabie domovy.
Prvá žaba už sa nesmiala. Naopak. Bola vyľakaná a hovorí tej druhej žabe: „Ach nie! Mala si pravdu! Ten býk sa k nám naozaj prišiel kúpať.“
„Tak, tak,“ prikyvovala druhá žaba. „Niekedy sa oplatí poslúchnuť varovanie, aj keď sa spočiatku môže zdať hlúpe, alebo nebezpečenstvo, pred ktorým varuje, veľmi vzdialené.“
