Bola jedna čarovná krajinka, ktorá sa volala Aladia. Táto čarovná krajina sa rozprestierala ďaleko za naším svetom, bol to svet, v ktorom nežili žiadny ľudia, ale niečo úplne iné…. čarovné bytosti. A práve v tejto farebnej krajinke, bolo každý deň veselo.
Polia boli posiate všelijakými kvietkami, ktoré kvitli do krásy. Husté stromy v lesoch, neboli zelené ako ich my poznáme, ale boli ružové či fialové a na slniečku sa ich listy krásne ligotali. Krásne víly veselo lietali z kvietka na kvietok a spievali si a tancovali v teplom vánku jarného vetra. Malý škriatkovia sa hrali pri dúhovom jazierku. Dúhové bolo preto, pretože bolo plné cukríkov a práve tie mali škriatkovia tak veľmi radi. Keď práve neplnili tajné priania iných zvieratiek či čarovných bytostí, tak práve ochutnávali všakovaké cukríky. Každý bol však iný. Jeden bol kyslý ďalší banánový či čokoládový. Statočné ružové a biele jednorožce sa naháňali na lúke. Všetko bolo skvelé. Každý žil v harmónií a ich krajinka bola práve preto taká čarovná.
Jedného dňa, si škriatok Lupi pochutnával na sladkostiach z dúhového jazierka, keď ho z pojedania chutných sladkostí vyrušil nečakaný zvuk. „Čo to bolo? Počuli ste to aj vy?“ spýtal sa ostatných škriatkov, no tí nechápavo pokrútili hlavou. Lupi to však nedalo. Zvuk stále silnel. A vlastne, nebol to zvuk. Bolo to akési volanie. Lupi vyšiel z dúhového jazierka, prechádzal pomaly farebný ligotavý lesík a nesledoval tajomný zvuk. Malý škriatok sa netrpezlivo poškriabal po svojich zelených vláskoch a preskakoval jeden kamienok za druhým. „Čo to len je?“ hovoril si stále a nesledoval tajomné volanie.
„Pomóc!!“ tajomný zvuk konečne zosilnel, a škriatok Lupi rýchlo utekal k volaniu. Rýchlo prebehol lesom, preskočil každý kamienok či čarovný kvietok a utekal ako mu jeho malé nožičky stačili.
„Ahoj?“ ozvalo sa za Lupi. Malý škriatok sa otočil a za ním ležal pod veľkým kusom ligotavého stromu malý biely jednorožec. „Pomôžeš mi prosím? Zasekol som sa tu. Padol na mňa starší strom..“ povedal malý jednorožec uplakane. Lupi prikývol i keď vedel, že silu na to nemá, aby zdvihol mohutný farebný kmeň stromu, no vedel, že má moc plniť priania.
„Hmm..ja, som len obyčajný škriatok nemám silu to zodvihnúť.., ale zaželaj si to, aby si sa z toho stromu dostal a bol opäť slobodný, a ono sa to splní. Ja som totiž čarovný škriatok, no musíš v niečo veriť a silno si to priať, povedať mi to, a potom sa to splní.“ povedal Lupi odhodlane. A tak aj bolo. Malý biely jednorožec, ktorý sa predstavil ako Gliter nahlas vyslovil svoje prianie aby sa dostal spopod veľkého stromu a mohol byť opäť voľný.
„Ďakujem!“ vyskočil na nohy jednorožec Gliter a od radosti začal poskakovať okolo Lupiho. Škriatok Lupi však nerozumel, prečo bol on jediný, ktorý počul jednorožca počuť kričať o pomoc. No nevadilo mu to, bol totiž veľmi rád, že jednorožcovi pomohol a prianie mu splnil, keď to skutočne potreboval.
Musíme si predsa pomáhať aj keď sme každý iný.. bez ohľadu na to odkiaľ sme. A tak sa z Lupiho a Glitra stali nerozluční priatelia, ktorí pomáhali v čarovnej krajine Aladii každému, kto to naozaj potreboval.
