Kdesi medzi vysokými horami existovala jedna malá dedinka. A na konci tej dedinky, v malej chatrči, žil jeden chudobný chlapec so svojou matkou. Mama už chorľavela, no napriek tomu sa snažila, ako vedela. Rodina sa živila tým, že predávala všetko, čo dokázali vyrobiť.
Janko bol šikovný chlapec – vedel, ako pracovať na poli, ako sa starať o sliepočky, a tak vždy vedeli na trh priniesť aspoň trochu úrody a zopár vajíčok. No a mama zase zbierala prútie, z ktorého vedela pliesť prekrásne košíky.
Janko sa vždy potešil, aj keď mal nejakú prácu navyše – ak bolo treba niekomu pomôcť s opravami alebo okolo domu. No takéto príležitosti neboli časté.
Peniaze, ktoré si zarobili, stačili akurát na živobytie. Janko však sníval, že by raz mohol chatrč trochu opraviť. Predsa len, strecha bola stará, krb rozbitý, a nechcel, aby jeho mama počas zimy ešte viac ochorela.
Raz sa teda vybral na trh s košíkmi a vajíčkami, ktoré chcel predať ako zvyčajne. Sedel tam smutne a čakal zákazníkov, keď sa pri ňom zjavil starší dedko, ktorý býval neďaleko.
„Zdravím ťa, Janko, ako sa ti darí? Vyzeráš smutne. No že mi daj z tých tvojich domácich vajec, tie sú veru najlepšie,“ prihovoril sa dedko a pristavil sa pri Jankovi.
„Ale dedko, čo vám poviem. Zima sa blíži a ja by som rád porobil opravy na chatrči. Mama je predsa chorá, nechcem, aby ochorela ešte viac, ale peňazí niet. To, čo si tu privyrobím, je akurát tak na prežitie,“ posťažoval sa Janko a podal dedkovi vajíčka.
Dedko mu prstom naznačil, aby sa k nemu naklonil bližšie. Keď to Janko urobil, dedko mu zašepkal:
„Počul som, že vraj nad dedinou, nad lesom, je studňa. Nie však obyčajná. Stačí do nej hodiť jednu zlatku a ona ti splní akékoľvek želanie. Ale buď opatrný – nesmie ťa nikto vidieť a nikomu o tom nehovor. Nie všetci ľudia sú dobrí.“
Jankovi sa táto rada zdala trochu bláznivá, no povedal si, že za pokus nič nedá. A tak sa večer vybral do lesa, kam ho dedko poslal. Blúdil po tme, svietil si zápalkou na cestu, až napokon za vysokými kríkmi naozaj zazrel akúsi starú studňu.
Podišiel bližšie a chvíľu rozmýšľal, aké šialenstvo sa to chystá urobiť. Napokon však vytiahol zlatku a hodil ju do studne. Bolo mu zvláštne, že nepočul, ako minca dopadla ani čľupnutie vody.
„Prajem si, aby som mal dostatok peňazí na opravu strechy a nový krb pre mamu,“ povedal nahlas a pomaly sa pobral späť domov.
Nečakal to, ale keď sa vrátil, na stole ho čakal mešec. A v tom mešci bolo naozaj toľko peňazí, koľko potreboval – na novú strechu, na nový krb aj na všetko, čo bolo treba opraviť pred zimou. Janko všetko vyrozprával mame a tá bola nesmierne šťastná.
O pár dní sa Janko opäť vybral na trh predávať, a znovu okolo prechádzal ten istý starček. Janko naňho zamával a starček sa pristavil.
„Ďakujem vám, pane. Veľmi dobre ste mi poradili. Fungovalo to. Ani neviem, ako sa vám odvďačiť,“ povedal Janko a s vďakou sa starčekovi uklonil.
„To nestojí za reč. Som rád, že to pomohlo niekomu, kto to naozaj potreboval,“ usmial sa starček.
Vtom ich rozhovor prerušil krik:
„Zlodeji! Pomoc!“
Janko sa obzrel tým smerom a zbadal dvoch mužov, ktorí utekali s taškou. Mali náskok, ale Janko sa rozbehol za nimi. Čudoval sa však, že muži mierili do lesa. Cesta mu bola povedomá – veď práve tade šiel vtedy, keď išiel k studni.
A aj to tak bolo. Muži došli k studni a začali do nej hádzať ukradnuté peniaze. Začali si želať rôzne márnivosti – drahé šperky, cennosti, majetky.
Aké kruté!
Jankovi to nedalo. Vybehol z kríkov, odkiaľ ich pozoroval, a drgol do nich – obaja spadli do studne. Mešec ostal hore, ale bola v ňom už iba posledná minca. To by tej okradnutej panej veľa nevrátilo. Vtom ho však napadlo čosi lepšie.
Veď je pri čarovnej studni!
Hodil teda poslednú mincu do studne a vyslovil želanie:
„Prajem si, aby sa všetky ukradnuté veci vrátili svojim majiteľom.“
Verte či nie, ale ten večer bolo v dedine počuť veľa radosti. Mnohí ľudia našli späť svoje stratené veci a Janko sa ešte raz vybral ku studni. Celý čas totiž myslel na to, že títo muži neboli jediní podvodníci na svete.
A tak si prial, aby chamtiví ľudia čarovnú studňu nikdy nenašli.
