Za horami, za dolami, týčil sa veľký hrad. Na veľkom hrade vládol mocný starý kráľ Horebrada, ktorý tam žil so svojou krásnou dcérou Aurorou. A práve toto zvláštne meno kráľa veeeľmi vystihovalo.
Kráľ bol veľmi mocný, namyslený a vždy chodil s bradou hore, pretože sa nad všetkými povyšoval. A to nie je práve pekná vlastnosť. Všetci ľudia v hrade sa ho báli, či už ľudia žijúci pod hradom, ba dokonca i hradní kuchári, radcovia, ale i veselý hradný šašo.
Kráľ sa vždy mocne prechádzal po hrade s bradou hore a každému vždy rozkazoval. Dokonca i susedné kráľovstvá sa ho báli, pretože každú bitku statočne vyhral.
Avšak kráľ nebol vždy taký, vedel byť i dobrý a láskavý, avšak všetko sa zmenilo, keď jeho krásna žena, kráľovná pred dávnymi rokmi zomrela. Všetci sa však kráľa báli… vlastne okrem jednej krásnej osôbky, a to jeho jedinej a nádhernej dcéry, princeznej Aurory. Princezná to bola dobrá, srdiečko mala na pravom mieste a všetci v zámku ju milovali, pretože bola milá a vždy všetkým pomáhala. Vedela, že jej otec, kráľ Horebrada, je vnútri dobrý, ľúbila ho a chcela to chladné srdce otvoriť. Stále však nevedela čo má urobiť preto, aby jej otec nebol taký namyslený a nepovyšoval sa nad ostatných.
Noc zaplavila kráľovské údolie ligotavými hviezdičkami a ťažké kvapky studeného dažďa stekali po zdobených oknách v kráľovských komnatách.
,,Ach bodaj by bolo niečo, čo otvorí srdce môjho ocka,“ povedala si princezná, ktorá sledovala kvapky stekajúce po okne jej princeznovskej komnaty. Aurora si smutne povzdychla, kefou si prečesala svoje zlaté vlásky, obliekla si nočnú bielu košeľu a ľahla si do svojej veľkej ružovej postele. A v tú daždivú a pochmúrnu noc sa krásnej princezničke sníval zvláštny sen, v ktorom princeznú navštívila čarovná víla.
Vo svojom sne sa zlatovlasá princeznička Aurora spolu s vílou ocitli na krásnej lúke plnej kvetov, kde sa princezná Aurora otočila a zbadala svoju krásnu mamu – kráľovnú, ktorá zomrela pred dávnymi rokmi.
Kúzelná víla sa Aurore prihovorila: ,,Teraz ti kráľovná dá cennú radu, ktorá otvorí kráľovi jeho chladné srdce,“ prehovorila čarovná víla a odletela preč. Sen však stále pokračoval. Kráľovná objala svoju krásnu dcéru Auroru, utrela jej slzy, ktoré jej stekali po líci a šepla jej do ucha: ,,Moja krásna dcéra, nesmúť nad mojou stratou, ľúbim ťa najviac na svete tak ako i tvoj otec, kráľ,“ povedala princeznej maminka kráľovná a naďalej pokračovala, ,,je však jedna vec, ktorá odomkne kráľovi srdce. . . choď do kráľovskej záhrady, kvitne tam harmanček, odtrhni ho a sprav z toho kráľovi silný čaj. Pretože to je to, čo som môjmu mužovi, kráľovi, robila každý deň. Jeho srdce to určite odomkne.“ prehovorila mama láskavo a pobozkala dcéru na líce.
Vtedy sa princezná Aurora zo svojho zvláštneho sna zobudila. Bola smutná, ale i šťastná keďže po dlhej dobe opäť videla svoju krásnu mamu.. aj keď to bolo len vo sne. Bolo skoré ráno a dážď už dávno ustál. Slnko sa jej vlievalo do kráľovskej komnaty a princezná presne vedela čo musí spraviť.
A ako to dopadlo? Podarilo sa princeznej Aurore odomknúť chladné srdce jej otca, kráľa Horebradu? To sa milé moje detičky, dozvieme v ďalšej časti.
