Boli ste už v zoologickej záhrade? Ja verím, že áno. V zoologickej záhrade žijú zvieratká z celého sveta. Nájdete tam aj také, ktoré u nás bežne nestretnete. Napríklad také slony.
V zoologickej záhrade v našom meste bolo päť slonov. Veľmi často som sa na ne chodila pozerať a rozmýšľala som, ako sa asi majú. Ostala som pri ich výbehu aj vtedy, keď ostatní odišli. Sedela som a slony sa medzi tým veselo zabávali. Naberali vodu do chobota a potom s ňou striekali po okolí. Všimla som si však, že jeden slon stojí mimo. Nezabáva sa a ani nestrieka vodu. A nebol to ani slon. Bolo to malé sloníča. Stálo pri okraji ohrady a smutne hľadelo kdesi do diaľky. Že slony nemôžu byť smutné? Čo by nemohli. Tak ako aj ľudia, tak aj zvieratká sú smutné.
Veľmi ma zaujímalo, prečo je smutný práve tento sloník. Obišla som ohradu a snažila som sa dostať čo najbližšie. Myslela som si, že sa ma sloník zľakne a odíde preč, no on stál stále na rovnakom mieste a stále hľadel niekam do prázdna. Priblížila som sa k ohrade a natiahla ruku. Ak budem mať šťastie, sloník sa ma nezľakne a budem ho môcť pohladkať po chobote. Podarilo sa. „Čo si smutný, ha? Nepáči sa ti tu?“ Na moje veľké prekvapenie sloníča otočilo hlavou a pozrelo sa mi do očí presne tak, ako sa pozerajú ľudia. Tak, ako keď vám rozumejú, čo hovoríte.
A potom, potom sa stalo ešte čosi neuveriteľnejšie. Sloníča na mňa prehovorilo ľudským hlasom. „Veru nepáči sa mi tu. Rozmýšľam o tom, ako rada by som videla Afriku. Miesto, kde vyrástla moja mama i otec.“ Viete si predstaviť, aké bolo moje prekvapenie, keď som sloníča počula rozprávať. Pokrútila som hlavou a začala sa obzerať.To isto povedal niekto za mnou. Keď som sa však otočila, videla som, že za mnou nikto nestál. Čo to teda bolo? Sníva sa mi azda? Alebo to zašuchotal vietor a mne sa zazdal ľudský hlas? „Už načisto osprostievam,“ povedala som sama sebe. A tu zrazu opäť ten hlas. „Ale čoby, to len nie si zvyknutá, že počuješ slony rozprávať!“ Už nebolo pochýb, že sloníča, ktoré stálo pri ohrade, rozpráva. A že sa rozpráva so mnou.
