Celé mesto už šlo spať, len v jednom okne sa ešte mihotalo malé svetielko. Bola to izbička v podkroví. Pod perinou bol schovaný malý chlapec, ktorý sa volal Čestmír. Svietil si baterkou na knižku a čítal si. Už mal dávno spať. Mal rád knižky a tak rád si čítal, že sa od nich nemohol odtrhnúť. Práve teraz čítal o tom, ako dvaja kamaráti zachraňujú pred pytliakmi medvedíka koalu. Obaja boli v nebezpečenstve a ich koala tiež. Bolo to veľmi napínavé. Čestmír doslova hltal každé ďalšie slovo. Keď otočil stránku, objavilo sa tam namiesto pokračovania príbehu niečo zvláštne. Nejaké zaklínadlo, slová napísané iným písmom.
Čestmír si najskôr prešiel písmená prstom a potom šeptom prečítal: „Neseď tam len tak, leť ako vták. Preži tento príbeh sám a vojdi do knižky k nám.“ V tej chvíli sa mu zdvihla perina, pod ktorou sa schovával. Knižka začala svietiť a zdvihla sa z postele. Pomaly, a iste okolo neho začala krúžiť. Potom natoľko zrýchlila, že vytvorila vír. Čestmíra už cez neho nebolo vidno. Pozeral okolo seba a netušil, čo sa to deje. Potom zrazu všetko prestalo a on sa ocitol v hlbokom lese. Všade boli stromy a okolo poletovali vtáky. Uvedomil si, že je v knižke. On je predsa v tom príbehu, ktorý čítal. Musel sa sem dostať, keď prečítal to zaklínadlo.
Rozhliadal sa okolo, keď tu zrazu počul: „Rýchlo! Utekaj! Musíme sa ich zbaviť, schovať sa pred nimi a dostať koalu do bezpečia!“ Volali naňho dvaja kamaráti, o ktorých ešte pred chvíľou len čítal. V ruke držali medvedíka a čo najrýchlejšie utekali. Za nimi sa rútili dvaja muži. Pytliaci. Čestmír si uvedomil, že volajú naňho, a tak začal utekať s nimi. Prebiehali hustým lesom, tráva a vetvy ich šľahali, ale oni nespomaľovali. Museli zachrániť koalu.
Po chvíli Čestmír uzrel medzi stromami svetlo. Patrilo záchrannej stanici pre ohrozené zvieratá. Vyzerala síce len ako malá chatrč, ale pre nich to teraz bola jediná možnosť. „Tamto! Musíme za svetlom. Tam sa schováme!“ zavolal na kamarátov Čestmír.
Rýchlo zabočili a dobehli k malému domčeku, ktorý bol postavený z konárov stromov. Keď sa približovali, začali volať: „Pomoc! Naháňajú nás pytliaci, máme so sebou koalu!“ Z chatrče vyšiel muž, ktorý vyzeral ako nejaký zálesák. Rýchlo ich schoval do bezpečia svojho skromného domu.
Potom vyšiel von a zavolal: „Askan, Igor, vezmite si ich a doveďte ich!“ Spoza domu vybehli dva obrovské psy a rozbehli sa za pytliakmi. Po chvíli už ich za nohavice dotiahli až k správcovi záchrannej stanice. Ten ich zviazal a zavolal na nich políciu. Tá si s nimi poradí. Potom správca skontroloval koalu a samozrejme aj všetkých troch chlapcov, či sú v poriadku. Všetko dobre dopadlo. Koale sa nič nestalo. Hneď ako to šlo, vrátil ju správca domov do lesa. Chlapcov pochválil za to, akí boli statoční a odvážni.
Po chvíli dal správca Čestmírovi papier, na ktorom bolo zaklínadlo. „Keď to prečítaš nahlas, vrátiš sa späť domov.“ „A môžem zase niekedy prísť?“ spýtal sa Čestmír. „Môžeš, kedykoľvek budeš chcieť. Stačí len prečítať zaklínadlo. Teraz už ale musíš domov. Maj sa pekne a neprestávaj čítať. Knižky sú príbehy, ktoré ti vždy niečo dajú. Bez nich by bol život smutný.“
Čestmír sľúbil, že čítať neprestane. Potom vzal papier so zaklínadlom. Prečítal ho a v tej chvíli sa objavil vo svojej posteli s knižkou v ruke. To bolo to najlepšie dobrodružstvo, aké kedy zažil. Dnes už je Čestmír dospelý, ale knižky má stále rád. A aj keď už nechodí do ich stránok, príbehy s nadšením hltá.
