Na jeseň odlietajú lastovičky do teplých krajín. Tu na Slovensku je im zima, a tak idú tam, kde bude celú zimu svietiť slnko a bude teplučko. O tom vedel aj Vladko, pretože sa to učili v škole. Aký však bol prekvapený, keď pri potulkách po babkinom dvore narazil na vtáčie hniezdo, v ktorom bola lastovička.
Vladko zobral rebrík a hniezdo dal dole. „No čo, maličká,“ prihovoril sa jej Vladko, „prečo si neodletela so svojimi sestrami, ha?“ Aké bolo Vladkove prekvapenie, keď mu lastovička odpovedala ľudským hlasom. „Bolí ma nožička, asi ju mám zranenú. Nedá sa mi dobre lietať!“ „Ty vieš rozprávať?“ „No jasné, vieme rozprávať, len sa nám nechce. Tak sme radšej ticho a len si tak šteboceme. Ale teraz som rada, že si tu a že ti môžem povedať, čo mi je. Iba ty mi môžeš pomôcť. Ak mi nepomôžeš, nestihnem odletieť za ostatnými lastovičkami. A čo potom? Na zimu tu nemôžem zostať!“
Vladko bol dobrý chlapec a zranenej lastovičke chcel samozrejme pomôcť. Vzal si ju do garáže a celé dni ju ošetroval. Nosil jej aj jedlo a vodu. A medzitým sa rozprávali. Vladko sa dozvedel o lastovičkách veľmi veľa. Toľko im nepovedala ani pani učiteľka v škole. Dni ubiehali a lastovičku bolela nôžka čoraz menej.
„Dobre mi je tu s tebou Vladko, ale prišiel čas, aby som sa s tebou rozlúčila.“ Vladko bol smutný, prehováral lastovičku, aby u neho zostala aj cez zimu. Sľuboval jej, že sa o ňu bude starať. No lastovička nesúhlasila. Vedela, že patrí k svojim sestrám lastovičkám a že musí ísť za nimi. Rozlúčili sa a lastovička Vladkovi sľúbila, že na jar príde zase do domu jeho babky. On jej zase sľúbil, že ju bude čakať.
To, že vedia lastovičky rozprávať, prezradil len mne a ja to hovorím len vám. Tak to nikomu nepovedzte, aby sa lastovička na Vladka nenahnevala a aby za ním na jar zase prišla.
