Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ a kráľovná, ktorým sa malo čoskoro narodiť dieťa. Obaja sa naň tešili a už teraz plánovali, aký pekný život mu pripravia. V jeden deň sa kráľovná prechádzala po uliciach mesta. V pokojných myšlienkach ju vyrušila cigánka, ktorá k nej pribehla spoza rohu. „Dajte, dajte, panička, vyveštím vám budúcnosť!“ Kráľovná najskôr nesúhlasila, no nakoniec zvíťazila zvedavosť.
Natrčila cigánke ruku a počúvala. „Porodiš syna, panička, krásneho, zdravého syna.“ Kráľovná sa potešila, cigánka však pokračovala. „Váš syn, vás však urobí strašne nešťastnou, pretože sa ožení s cigánkou.“ Kráľovná zhíkla! S cigánkou? Nikdy! Nikdy v živote sa jej syn neožení s cigánkou! Nájde si peknú a bohatú princeznú! Kráľovná vytrhla cigánke ruku a utekala do zámku, aby všetko povedala kráľovi. Ten ju utešil: „Neboj sa! Všetkých cigánov dám z kráľovstva vyhnať! Nezostane tu ani jedno cigánske dievča, do ktorého by sa náš syn zamiloval.“ Ako kráľ povedal, tak aj urobil. A ešte v ten večer sa kráľovi a kráľovnej narodil syn. O dvadsať rokov, keď princ vyrástol, nebolo v kráľovstve ani jedno cigánske dievča, všetky cigánske rodiny totiž kráľ dal vyhnať z kráľovstva. A predsa sa princ do jedného cigánskeho dievčaťa zaľúbil. Bolo to cigánske dievča, ktoré jeho matka nechala pred dverami starej kostolníčky. Tá si bábätko nechala a odišla s ním bývať do lesa, kde ho vychovala. Bála sa, že keď sa kráľ o dievčatku dozvie, vezme jej ho. Princ toto dievča stretol na brehu studničky, kde dievča sedelo a zapletalo si dlhé čierne vlasy. Hneď sa do nej zaľúbil a doviedol ju domov. Veru, osud neoklamal. Cigánska láska si ho aj tak našla. Jediné v čom sa však veštba mýlila, bolo to, že ich láska urobí kráľovnú nešťastnou. Kráľovná si na svoju nevestu zvykla a nechcela brániť ich láske. Osud je osud. Ten neoklameš.
