Všetci poznáme Slnko. Svieti na našu Zem a vďaka nemu tu máme teplo a svetlo. Len málokto však vie, že Slnko malo desať dcér. Žili s ním v jeho zámku a cez okná sa pozerali dole na zem. Veľmi sa chceli ísť pozrieť tam dole za ľuďmi, no otec im to nikdy nechcel dovoliť. „Vy patríte sem! Ku mne! Svet tam dole nie je pre vás.“ Dcéry sa však nevzdávali a raz sa rozhodli, že otcovi utečú a aspoň na chvíľu sa pozrú na Zem, ako to tam vyzerá.
Spoločne zišli po rebríku, ktorý viedol na Zem a ocitli sa medzi ľuďmi. Jedna išla tam, druhá tam, tretia tam. Rozpŕchli sa do sveta a zabudli, že mohli na Zemi ostať len jeden deň. Stretli princov, zaľúbili sa do nich a boli svadby.
Lenže Slnko zistilo, že doma nemá dcéry a nahnevalo sa. Nevyšlo na oblohu. Dcéry vedeli, čo urobili, a tak spolu vyšli na pole, aby privolali Slnko. Nešťastné Slnko na ne zakričalo: „Vráťte sa domov! Patríte ku mne!“ Dcéry však prosili: „Nechaj nás tu rok! Jeden jediný rok a vrátime sa domov.“
Slnko súhlasilo a dalo dcéram rok. A dcéry sa vrátili do zámkov k svojim manželom a zabudli na otca i na svoj sľub. Rok sa s rokom stretol a dcéry sa nevrátili domov. Slnko sa nahnevalo a zase nevyšlo na oblohu. Tentokrát však nie na chvíľu.
Boli to celé dni, čo nesvietilo. Ľudia i zvieratá začali chorľavieť, kvety a stromy vysychať. Dcéry si spomenuli na svoj sľub, vyšli na pole a zase kričali na otca. „Otec, vyjdi na oblohu! Ľudia nemôžu trpieť za našu vinu.“ Slnko vyšlo na oblohu. Ľuďom nechcelo ublížiť, ale svoje dcéry chcelo potrestať.
A tak ich premenilo na kvetiny. A nie na hocijaké. Na také, ktoré sa jemu podobali. Ľudia ich pomenovali slnečnicami a dodnes rastú na Zemi ako pripomienka nesplneného sľubu, ktorý dali dcéry svojmu otcovi.
