Prvého júna sa oslavuje Deň detí. Všetci žiaci Základnej školy na Tulipánovej ulici sa v ten deň neučia a dostanú aj pekné darčeky. Aj tento rok tomu bolo tak. Žiaci ôsmej triedy sa však tento rok na Deň detí netešili. Neboli totiž všetci.
Ich spolužiak Majko bol chorý a dlhý čas trávil v nemocnici. Deťom sa nechcelo ani zabávať a nemali dokonca radosť ani z darčekov, ktoré im pani učiteľka rozdala. Sedeli len tak skormútene v triede a rozmýšľali. „Teda, nemyslel som si, že to niekedy poviem, ale vôbec nemám náladu oslavovať. A nemám radosť ani z toho, že sa neučíme a že som dostal balíček plný dobrôt,“ povedal Jurko. Ostatní prikývli. Do triedy vošla pani učiteľka: „No čo je, čo je? Chcete, aby nás žiaci z áčka porazili v štafete?“ Deti mlčali. Len Lenka zdvihla ruku a povedala: „Nám sa, pani učiteľka, nechce súťažiť. Nám sa nechce ani oslavovať.“ Pani učiteľka sa prekvapene opýtal: „A čože by ste chceli robiť?“ „Chceli by sme ísť pozrieť Majka do nemocnice,“ povedal Robko a veru povedal to asi za všetkých. Pani učiteľka bez slova vyšla z triedy a vrátila sa o desať minút. „Oblečte sa a zbaľte si veci, dnes sa už do školy nevrátime.“ Žiaci pochopili. O hodinu už boli všetci natlačení v malej nemocničnej izbe, púšťali hudbu a fúkali balóny. Majko bol veľmi šťastný, že práve na tento sviatok má okolo seba toľko detí, svojich spolužiakov a že nie je sám. Žiadne dieťa by nemalo byť počas oslavy Dňa detí samé. Hoci sestričky šomrali, nakoniec dovolili, aby tam jeho spolužiaci ostali a strávili s ním tento sviatočný deň. A keď odchádzali, nechali mu tam všetky svoje balíčky a darčeky. O mesiac, keď sa už rozdávalo vysvedčenie, bol Majko zdravý a sedel v triede spolu so spolužiakmi. Na to, ako ho prišli pozrieť ale nikdy nezabudol.
