V jeden pekný októbrový deň sa v lese mala uskutočniť súťaž. Zvieratká z celého lesa si mali priniesť jabĺčka, ktoré dopestovali. Najkrajšie jabĺčko malo vyhrať prvú cenu. Každé zvieratko chcelo vyhrať.
Vyhrať chcel aj Zajko Adamko. Ten bol však smutný, pretože tento rok sa mu jabĺčka veľmi pekné neurodili. A navyše, keď svoje jabĺčko niesol na súťaž, potkol sa, spadol a jabĺčko z košíka sa mu nepekne poobíjalo. Zajko Adamko bol na seba nahnevaný. Čo len teraz ukáže porote? Teraz už určite nevyhrá! Veľmi ho to mrzelo, a tak išiel na súťaž smutný a nahnevaný.
V lese sa zišlo veľa zvieratiek s peknými jabĺčkami. Najkrajšie jabĺčko priniesol ježko. Bolo veľké a červené. A veru aj vyhralo. Ježko bol pyšný a každému sa chvastal. Tu ho predseda poroty poprosil, aby mu to jabĺčko daroval. „Je také pekné, určite aj veľmi dobre chutí. Daj ho sem. Zjeme ho!“ Ježko najskôr nesúhlasil, no neskôr prehováraniu podľahol.
Predseda poroty nakrájal jabĺčko a začal jesť. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď doň prvýkrát zahryzol. Bolo kyslé! „Načo mi je pekné jablko, keď nie je chutné!“ Predseda poroty sa nahneval a vyhlásil ešte jednu súťaž.
Teraz malo vyhrať jabĺčko, ktoré bolo najchutnejšie. A hádajte, ktoré jabĺčko vyhralo! No jasné! Predsa škaredé jabĺčko Zajka Adamka! To bolo najchutnejšie a najsladšie!
A veru to tak býva aj s ľuďmi. Niekedy sú pekní ľudia zlí a tí najškaredší majú najlepšie srdce. Preto netreba vždy súdiť podľa vonkajšku, ale jabĺčko okoštovať a človeka spoznať. A až potom zistíme, aké čo naozaj je.
