Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý hustý les, ktorý prekvital krásou počas celého roka. Každé ročné obdobie na ňom nechalo svoje čaro. Vždy krásne prekvital, v zime sa menil na bielu zasneženú krajinu a všetci v ňom boli šťastní. Najkrajší čas v tomto lese bol však práve na jeseň. Keď prvý chladný vetrík začal pofukovať po lese a lístie na stromoch sa začalo sfarbovať na rôzne odtiene červenej, oranžovej či žltej, malý les sa stal miestom s nesmiernou krásou. Ako keby ho sám maliar štetcom namaľoval.
Nebol to však namaľovaný obraz, ale les. A v tomto malom lesíku žili rôzne zvieratká, ktoré spolu v harmónii nažívali. Mohli sme tam natrafiť na ryšavú líšku Elišku, malého sivého zajaca Hopsíka a ich kamoša ježka Pichliačika. A práve tieto tri zvieratká mali zo všetkých ročných období najradšej jeseň. Každý z nich mal však svoj dôvod na to, prečo práve jeseň miloval najviac.
Ryšavá líška Eliška mala rada jeseň, pretože sa stromy obliekali do najkrajších farieb. Rada bola nenápadná a hrala sa na schovávačku. Bola rýchla a obratná. Svojim kamošom, Hopsíkovi či Pichliačikovi, sa vždy dobre schovala. Najradšej však skákala do kôpky sfarbeného lístia, tam sa im schovala a vždy sa smiala od ucha k uchu, keď ju zajačik či ježko nevedeli nájsť.
Ježko Pichliačik mal však iný dôvod, prečo jeseň miloval. Malý Ježko sa síce až tak rád do lístia neschovával, ale zato rád papal. A práve jeseň zbožňoval pre jej chutné dobrôtky. Na jeseň bolo veľa chutných orieškov, bobúľ či iných plodov, ktoré mohol zbierať a uskladňovať si na mrazivú zimu. Natrafiť mohol i na neskoré opadané jabĺčka, ktoré Pichliačik ľúbil zo všetkého najviac. Vždy si ich napichol na chrbátik a pekne si ich odniesol domov. Líška Eliška a zajačik Hopsík ježkovi vždy usilovne pomáhali, keď sa mu už na chrbátik nič nezmestilo. Všetky zásoby na zimu si potom pekne v domčeku uskladnil.
Zajačik Hopsík sa do farebného lístia neschovával, ani si chutné jedlo na chrbátik neukladal. Jeho dôvod, prečo jeseň miloval, bol iný. Na jeseni sa mu páčilo najviac to, ako sa príroda zázračne menila. Ako nejaké čary. Miloval tie jesenné kúzla, ktoré sa v ich malom lese diali. Rád sledoval, ako boli lístky na stromoch žlté, neskôr oranžové, potom červené. Raz ho slniečko krásne hrialo na sivom kožúšku a neskôr príjemný jesenný vánok zdvihol listy do povetria a tie potom kúzelne lietali celým malým lesom. A to bolo to, čo Hopsík najviac na jeseni miloval, to jej čaro.
Celý les sa stal miestom zázrakov. Všetky zvieratká v lese si čarovný čas jesenne, ktorý do ich lesa zavítal, nesmierne užívali. Ich les sa každý deň menil, keď viac a viac lístia popadalo na zem, vytvorilo to krásny farebný koberec. To znamenalo, že stromy sú už pripravené na príchod zimy. A tak sa zvieratká v lese pomaly pripravovali na mrazivú zimu, a nielen ježko Pichlaičik, ale i ostatné zvieratká si zbierali na zimu poriadne chutné zásoby, či si zútulňovali svoje domčeky.
