Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi smutný. Zomrela mu manželka aj jediný syn, a to kráľovi zlomilo srdce. Celé dni len pozeral z okna svojho hradu na vrch oproti. Presne tam chcel postaviť hrad svojmu synovi.
Kráľ nejedol a nepil, nehovoril a ani nevládol. Jeho sestra sa už na to nemohla pozerať a tak dala vyhlásiť, že kto rozveselí smutného kráľa, dostane tri truhlice plné zlata. Do hradu sa zbehlo veľmi veľa komediantov, hercov, spevákov, ktorí sa pokúšali kráľa rozveseliť. Nikomu sa to však nedarilo.
Až jedného dňa prišiel do hradu starý šašo. Urobil pár grimás a kráľ čuduj sa svete sa začal usmievať. Najskôr len tak trošku jedným kútikom úst a potom sa smial až tak veľmi, že sa chytal za brucho! Šašo spravil ozajstný zázrak a stal sa kráľovým najlepším priateľom. Svojou prítomnosťou vrátil kráľa späť do života. O pár rokov sa kráľ znovu oženil a jeho nová kráľovná čakala bábätko. Šašo usúdil, že jeho už na hrade netreba a rozhodol sa ísť ďalej svetom a rozveseľovať ďalšie smutné duše.
Kráľ mu chcel vyplatiť tri truhlice zlata, no zdalo sa mu to málo. Podstatnejšie pre neho bolo, aby šašo ostal pri ňom, a tak mu hovorí: „Šašo! Postavím ti hrad. Tam na vrchu oproti, kde mal stáť hrad pre môjho syna. Tak zostaneš blízko pri mne a budeme sa môcť často navštevovať!“
Šašo prikývol a kráľ začať stavať hrad. Lenže keď ten hrad postavil, veľmi sa mu zapáčil. Hneď myslel na to, že by to bol pekný darček pre jeho nedávno narodeného syna. Šašo vedel, na čo kráľ celé dni myslí a uľahčil mu to tým, že sám sa odmeny zriekol.
„Nechaj si kráľ svoj nový hrad. Daj ho svojmu synovi! Ja ho nepotrebujem. Len jedno želanie mám, nech sa ten hrad volá po mne. Tak na mňa nezabudneš nikdy ty ani tvoj syn.“ Kráľ súhlasil. A pomenoval hrad po šašovi Beckovi – Beckov.
