Bolo slnečné jesenné ráno a vzduchom sa niesol príjemný chladný vánok. Dnešný deň bol však výnimočný. Janka išla k dedkovi a babičke. Nebol to však víkend ako každý iný. Janka išla so starými rodičmi oberať jabĺčka, z ktorých bude neskôr s babičkou piecť koláčik. Janka sa veľmi tešila, každý rok chodí babke a dedkovi pomáhať.
,,Ideme!” zvolal ocko s pripravenými košíkmi pri aute. Janka utekala dolu schodmi a celá natešená nasadla do auta. Ocko s Jankou prišli k starým rodičom, ktorý mali za domom malý jablkový sad. Každý strom bol plný lesklých červených, žltých a zelených jabĺk, ktoré nedočkavo čakali na zber. Len čo dorazili, Janka vyskočila z auta a pevne si držala svoj pletený košík. Zvítala sa s babičkou a dedkom, dali si horúci čaj na zahriate a pustili sa do zberu.
,,Pozrime sa, kto dokáže nazbierať najviac jabĺk!” vyzval vnučku dedko so žmurknutím. Babička zatiaľ vnútri varila chutnú polievku. ,,Ja vyhrám!” zvolala Janka veselo a liezla po rebríku, ktorý jej ocko pridržiaval. Janka zbierala jabĺčka a ocko ich dával do košíkov. Deň plynul ako voda a rodina zbierala rýchlo ako len vedela. ,,Vyhrávam!” zvolal dedko veselo ukazujúc na svoje skoro plné košíky. Janka sa zachichotala a utekala k ďalšiemu stromu. Musia predsa s ockom vyhrať. Tam našla Janka trs jabĺk zrastených dokopy. Jedno po druhom ich oberala, pričom jej košík bol každým krokom ťažší. Uff, ešteže je tu ocko, ktorý jej pomáha. Krútila sa okolo stromov, ocko s rebríkom, a hľadali najväčšie a najlesklejšie jablká. Keď v tom Janka zbadala to najväčšie jablko, aké kedy videla, vysoko v konároch starého stromu. Síce nižšie boli i iné jabĺčka, no ona musela mať práve tamto. Vonku sa už začalo stmievať a dedko stále vyhrával. Jablko, ktoré Janka chcela, malo krásnu bordovú farbu. Veru bolo skutočne iné než ostatné. ,,Ocko, pozri!” ukázala. „To je najväčšie jablko na svete!” Janka zišla z rebríka a nechala ocka nech sa ide pozrieť aj on. ,,Je to ale dosť vysoko, no myslím že to zvládneme.” No ocko s dcérkou naň nedosiahli. ,,Síce súperíme s dedkom, no zišla by sa nám jeho pomoc,” povedala Janka zamyslene a utekala zavolať dedka. A tak sa aj stalo. Dedko držal rebrík, ocko vyšiel na rebrík, zdvihol Janku na ruky, aby dočiahli na to najväčšie jabĺčko v sade. Prstami sa dotkla šupky jablka a s malým krútením ho odtrhla! Janka zdvihla jablko ako poklad, tvár jej žiarila hrdosťou. Síce nenazbierala najviac jabĺk a dedko zvíťazil, no s pomocou dedka a ocka získali to najkrajšie jabĺčko.
,,Vyhrala si, síce si vedela, že sa pretekáme, a aj tak si ma požiadala o pomoc. A ja veru také krásne jabĺčko nemám,” povedal s úsmevom dedko, keď všetci sedeli pod jabloňou, aby si oddýchli, a obdivovali farebné jablká v košíkoch. Babička im priniesla čaj a potom sa vybrali dnu. ,,Tak a teraz si môžeš vychutnať najkrajšie jabĺčko,” povedal ocko a podal dcérke jablko. Užuž išla Janka do jabĺčka zahryznúť, no rozmyslela si to. Bez ich pomoci by ho nemala. Janka s babkinou pomocou nakrájala jabĺčko, aby sa so všetkými podelila. ,,Bez vás by som ho nemala,” usmialo sa dievčatko. A tak si všetci vychutnali chutné jabĺčko a vedeli, že rodina a vzájomná pomoc je to najdôležitejšie pod slnkom.
