Milé detičky, určite si spomínate na chlapčeka Janka, ktorý veľmi túžil mať nového priateľa – svojho vlastného psíka. Chlapček bol však neposedný a musel najskôr svojim rodičom dokázať, že on zodpovedný skutočne je! Začal sa poctivo do školy učiť, robiť si domáce úlohy a každý deň rodičom hravo pomáhal so všelijakými domácimi prácami!
Nič ho neodradilo. Preto sa jeho rodičia rozhodli, že na víkend požičajú psíka od babky a to staršieho psíka Dunča. Keď sa chlapček o neho bude poctivo cez celý víkend starať, psíka mu kúpia. A dnes sa dozvieme, ako to Jankovi išlo a či sa o Dunča postarať vedel.
Bol víkend a Jankov ocko doniesol babkinho Dunča ku nim domov. Janko celý natešený zobral Dunča na prvú prechádzku okolo ich domčeku.
„Ták a ideme ti kúpiť granulky!“ povedal chlapček Dunčovi, pevne mu popravil obojok a vôdzku a vybral sa do obchodíku za rohom. Psík Dunčo Janka poznal, chlapček totiž často chodil babke na prázdniny.
„K nohe!“ potiahol Janko psíka, keď sa blížili k prechodu pre chodcov. Dunčovi sa však Janka moc poslúchať nechcelo. Chlapčeka to však neodradilo, preto zvolal ešte raz a nič… potom zvolal tretíkrát a ráznejšie a Dunčo poslušne pribehol. „Musíme dávať pozor, tu je cesta chodia autá!“ vysvetlil Janko psíkovi a pomaly prešli cez prechod k obchodu.
V obchode Janko kúpil za vreckové granulky a vybrali sa späť domov. Vedel už, že na Dunča platí rázny povel. Dunčovi dal do misky vodičku a granulky a potom sa celý deň hrali na záhrade. Dunčo už Janka poslúchal. Maminka s ocinkom len z diaľky sledovali, ako sa Jankovi darí. Boli na neho veľmi pyšný.
Na druhý, posledný deň víkendu, Janko poctivo psíka nakŕmil, vyvenčil, a potom sa s Dunčom vybrali opäť na dvor. Dnes ide Dunčo späť babke, musí im Janko dokázať, že všetko zvládol. Maminka sadila na záhrade kvetinky a Janko hádzal Dunčovi loptičku. Keď tu zrazu, Janko hodil Dunčovi tak nešťastne loptičku, že letela smerom k maminkinmu krásnemu kvetináču. „Jój pozóór!“ zvolal chlapček, keď sledoval ako tam Dunčo rýchlo uteká. Dunčo chytil loptičku, no nechtiac zhodil celý mamin kvetináč. „To-to je moja vina! To nie Dunčo! Ja som tam hodil loptičku, on len po ňu išiel…, prepáč“ rozplakal sa Janko.
Zrazu sa vynoril ocko so slovami: „Poď Dunčo ideme späť k babke domov!“ Ocko si rozbitý kvetináč nevšimol, Janko sa rozlúčil s Dunčom, Dunčo sa rozbehol k Jankovmu ockovi, nasadli spolu do auta a odišli k babke. Chlapček však vedel čo spravil, a smutne sedel pri rozbitom kvetináči.
„Ja som nechcel mami, naozaj!“ pokračoval chlapček a snažil sa to upratať. „Ja viem Janko, to nevadí, nehody sa stávajú.. je to len kvetináč!“ povedala chlapčekovi maminka a objala ho. Chlapček sa nesmelo usmial. „Musím ťa však pochváliť! O Dunča si sa poctivo staral, kŕmil si ho, venčil i sa s ním hral! Sme na teba veľmi pyšní!“ povedala maminka a spolu upratal črepiny z kvetináča.
Chlapček sa potom vybral dovnútra učiť sa. Dúfal, že rodičov nesklamal a psíka mu kúpia. Maminka nachystala večeru a zavolala na Janka. Sadli si za stôl a čakali kým sa ocko vráti. Keď v tom sa to stalo! Otvorili sa dvere a ocko stál vo dverách spolu s maličkým čiernym klbkom! Nebolo to však hocijaké klbko! Bolo to klbko radosti – malé čierne šteniatko! „A toto je Lucky! Je to nový člen našej rodiny a tvoj psík!“ povedal ocko a podal Luckyho natešenému Jankovi.
Od toho dňa sa z Luckyho a Janka stali nerozlučný priateľa a Janko svoj sľub skutočne dodržal! Poctivo sa učil, pomáhal a popritom sa staral o nového člena rodiny, malého Luckyho…samozrejme maminka i ocko mu v tom pomáhali. Dokonca i Dunčo občas prišiel na návštevu a všetci traja sa veselo hrali na dvore. Janko nenašiel len nového priateľa, našiel i to čo mu skutočne chýbalo – byť zodpovedný.
