Kde bolo, tam bolo, boli raz jeden chudobný sedliak so ženou. Ich jediným šťastím bol ich syn, hoci bol maličký. Bol slnkom ich života, taký bol milý a poslušný. Volali ho Janko Hraško, lebo nebol o nič väčší, ako hrášok.
Otcovi veľmi usilovne pomáhal. Vedel dokonca aj poháňať koňa. Sadol si obkročmo na jeho hlavu, a keď mal kôň zabočiť doľava, potiahol ho za ľavé ucho, keď doprava, tak za pravé. Všetci Janka Hraška obdivovali, lebo, hoci bol malý, mal velikánske dobré srdce. Jedného dňa stretli spolu s otcom dvoch bohatých obchodníkov.
„Haló, človeče!“ prihovorili sa obchodníci otcovi. „Ten mužíček, ktorého máte na pleci, je naozaj zvláštny. Predajte nám ho, dobre vám zaplatíme!“ „To je môj syn a nie je na predaj, pane.“ odvetil otec. Ale Janko Hraško mu pošepol do ucha: „Predajte ma, otec, a nič sa nebojte, som prefíkanejší než oni.“ Otec zo začiatku nesúhlasil, ale Janko Hraško tak naliehal, že napokon pristal.
Keď obaja obchodníci boli dosť ďaleko od gazdovstva, Janko sa im vyšmykol z rúk. A keďže bol veľmi malý, ľahko sa im schoval. A tak obchodníci nemali ani peniaze, ani mužíčka. Nahnevaní ho chvíľu hľadali, potom to vzdali a išli domov.
Prišla noc a Jankovi Hraškovi sa chcelo spať. Našiel opustenú slimačiu ulitu, v ktorej chcel prespať. Snívalo sa mu o rodičoch a tešil sa, že ich čoskoro uvidí, keď ho zobudil akýsi hluk. A hoci bol maličký, jeho zvedavosť nebola menšia ako naša. Predieral sa trávou, aby zistil, kto to tu v noci rozpráva namiesto toho, aby spal.
Dvaja darebáci striehli pred domom. Čakali, kým všetci zaspia, aby mohli vojsť dnu a niečo ukradnúť. „Ja vám pomôžem.“ ozval sa za nimi tenký hlások. Prekvapení darebáci sa obzreli, a keď uvideli Janka Hraška, pustili sa do smiechu: „Ty hlupáčik, ako nám chceš pomôcť?“ „Som malý, môžem vojsť do domu a otvoriť vám dvere!“ odvetil Janko Hraško.
„Je to naozaj dobrý nápad!“ zvolali darebáci. A tak sa všetci traja vydali k domu uskutočniť tento nekalý nápad. Vari sa Janko Hraško stal zlodejom? Jeden zo zlodejov pomohol Jankovi vyšplhať sa na okno, aby mohol vojsť do domu. „Zlodeji! Zlodeji!“ zakričal Janko Hraško z plného hrdla, len čo sa ocitol v dome. Zlodeji, vystrašení toľkým krikom, vzali nohy na plecia a ušli. „Kto druhému jamu kope, sám do nej padne.“ Smial sa Janko Hraško.
Na druhý deň ráno dostal Janko chuť vystrojiť nejaké huncútstvo. A nenapadlo mu nič lepšie, ako vystrašiť sliepku tým, že jej vytrhol pierko. Sliepku to tak vydesilo, že sa rozbehla krížom cez stajňu, čím ona vydesila kravu a gazdinú, ktorá vyliala všetko nadojené mlieko. To bol teda zmätok!
Janko Hraško behal tak, že nevedel popadnúť dych. Chcel si chvíľu oddýchnuť a oprel sa o strom. No vtom… „Chrrr!“ počul kohosi zachrčať. Približoval sa k nemu velikánsky vlk, aby ho zožral. Možno vlk nebol ani taký veľký, ale z pohľadu maličkého Janka Hraška bol obrovský. Janko Hraško ale nestratil odvahu a vraví: „Vidíš pán vlk, aký som maličký? Na mne si veľmi nepochutíš. Ale poď so mnou, poznám miesto, kde je jedla dostatok.“
Janko zaviedol hlúpeho vlka k svojim rodičom. Otvoril dvere a ukázal mu všetky dobroty v komore. Zatiaľ, čo si vlk robil chute, utekal Janko Hraško zobudiť svojho otca! Bum! Úder kyjakom vlka omámil. A tak Janko Hraško opäť našiel svojich šťastných a milujúcich rodičov. Veď s peniazmi od bohatých kupcov sa ich gazdovstvu darilo dobre! A títo dvaja dobrí ľudia nepotrebovali k šťastiu nič viac, len svoje malé slniečko, ktoré ich hrialo pri srdci.
Páčila sa mi
Zaujímavé