Kde bolo, tam bolo, bol raz starý chudobný sedliak. Mal dvoch synov. Keď sedliak videl, že umiera, zavolal si svojich synov a rozdelil im majetok. Tomu najstaršiemu dal svoju chalupu a tomu mladšiemu, Jankovi, keďže nemal čo iné, daroval mu svojho starého koňa.
Janko bol nahnevaný. Starší brat dostal dom a on nejakú starú nevládnu mrcinu! Čo s ňou bude robiť? Veď ani sám nemá čo do úst vložiť! Pôjde na trh a predá ho. Načo mu je taký kôň?! A tak sa Janko vybral s koňom na trh.
Ako tak išiel po horách i po lúkach, započul volanie o pomoc. Poobzeral sa po okolí a videl, že v jarku je prevrátený koč a v ňom princezná. „Pomôž mi dobrý človek. Môj koč sa prevrátil, kone ušli, sluha ušiel a ja som tu zranená. Noha ma bolí, neprejdem ani kúsok.“
Janko neváhal, odvalil koč, vyslobodil princeznú a posadil ju na svojho koňa. Ako len to bolo dobre! Lebo princeznino kráľovstvo bolo ďaleko a ona nemohla na nohu ani len stúpiť. A ako kráčali, tak sa spoznávali a rozumeli si.
A kým prišli do princezninho kráľovstva, zaľúbili sa do seba. Kráľ sa potešil zranenej dcére, o ktorej si myslel, že je mŕtva a Jankovi, jej záchrancovi, ponúkol jej ruku a pol kráľovstva. Janko súhlasil a bola svadba. A Janko mal stovku mladých a silných koní a predsa len najradšej mal starého koňa svojho otca, bez ktorého by princeznú nikdy nezachránil a kráľovstvo nezískal.
