Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná, ktorá sa volala Malvína. Malvína bola ale veľmi smutná. Bola totiž veľmi zaľúbená do princa Jonatána z vedľajšieho kráľovstva.
Keď sa však o tom dozvedel jej otec, nedovolil jej, aby sa za neho vydala dovtedy, kým princ Jonatán neprinesie tri Luciferove vlasy. Lenže Lucifer, to bol čert! A čerti žijú veľmi ďaleko pod zemou, kde ani ľudská noha nesmie vkročiť.
Jonatán sa vydal na cestu a Malvína nešťastnica utiekla od otca do hlbokých hôr. Tam sa túlala tri noci a tri dni, až si vyčerpaná sadla na kameň a rozplakala sa. A plakala a plakala. Celé dni a noci. Zdalo by sa, že tých sĺz ma nekonečno, že jej puklo srdce. A slzy padali do doliny pod ňou a plnili ju.
Tu sa jej zrazu pred očami zjaví čert. Samotný Lucifer. „Tvoj Jonatán je u mňa, milá princezná. Prepustím ho, ak mi tu na tomto mieste, kde si začala, urobíš jazero. Budem sa sem chodiť kúpať kedy len budem chcieť!“ „Ale ako? Nedokážem to!“ „No to je na tebe, ako to spravíš, len to sprav, lebo svojho milého Jonatána už nikdy neuvidíš.“
Princezná chcela nosiť vodu z potoka, no bolo to márne. Bola to len kvapka v mori! Celé roky by nosila vodu a jazero by aj tak neurobila. Sadla si teda na kameň, kde plakala predtým a znova sa pustila do plaču. Plakala celú noc a keď sa ráno pozrela pred seba, zbadala, že dolina je naplnená tak, že sa tam dá kúpať.
Čert splnil sľub a prepustil Jonatána a ten si zobral Malvínu za ženu. A obaja doteraz nechápu, čo to bolo za čary, ktoré naplnili jazero slzami.
