Existuje ostrov, kam nemôžeš dôjsť autom, vlakom, ani lietadlom. Jedine tam priplávať loďou. Na okraji tohto ostrova je prístav, kde ich kotví hneď niekoľko. Všetky vyzerajú nádherne. Majú krásne vlajky a farebné plachty.
Na každej lodi stojí kapitán a hrdo sa ukazuje, aby všetci poznali, ktorá loď k nemu patrí. Keď chce niekto odcestovať z ostrova, vyberie si loď a spýta sa kapitána, či ho odvezie. Ten potom pasažiera bezpečne dopraví, kam potrebuje.
Kapitáni prevážania milujú. Chcú plávať po mori a chváliť sa, akú krásnu loď majú a koľko ľudí nalodili. Sú na takú prácu hrdí. Nie vždy však všetky lode na tomto ostrove boli na prevážanie dobré. Na jednu z nich nikto nechcel nastúpiť. Nikdy. Kapitán tejto lode sa volal Bruno. Mal rád svoju loď a veľmi rád plával po mori. Z neznámeho dôvodu ale nikto k nemu nastúpiť nechcel.
Raz si Bruno takto stál na kraji svojej lode a díval sa na šíre more. Zasnil sa, aké by to bolo krásne prevážať ľudí a ukazovať im tajuplné divy vodnej ríše. Vlny by narážali do jeho lode a on by hrdo a pevne kormidloval. Vietor by mu strapatil vlasy a slnko by mu pálilo do tváre. Všetci cestujúci by ho obdivovali, akým je dobrým kapitánom.
Z premýšľania ho vytrhol neznámy hlas: „Dobrý deň, máte na lodi voľno? Mohli by ste ma vyviezť z ostrova?“ Kapitán Bruno sa zadíval na mladú ženu, ktorá vedľa neho stála. Nemohol uveriť tomu, čo práve počul. Niekto chce previezť a k tomu jeho loďou! „Áno, samozrejme. Iste. Nastúpte si. Môžeme vyraziť hneď,“ vyhŕkol kapitán Bruno skôr, než by si to slečna stačila rozmyslieť. Tá nastúpila a bola rada, že našla voľnú loď, aby mohla vycestovať z ostrova.
Keď ale vstúpila na palubu, bola nepríjemne prekvapená. Z brehu vyzerala loď krásne. A jej kapitán? Ako správny chlap. Keď sa ale na ňu postavila, zhrozila sa. Na podlahe boli zašliapané žuvačky, lavice na sedenie boli poliate od nejakého lepivého pitia a pod nimi odpadky. Vôbec to na lodi nevonialo.
„Tak sa posaďte a vyrazíme,“ povedal kapitán Bruno a tešil sa, že konečne niekoho povezie na more. Mladé dievča sa len rozhliadalo a rozpačito odpovedalo: „Ja by som rada, ale nemám si kam sadnúť. Asi tuším, prečo nikto s vami nechce plávať. Myslím, že keby ste si všetko upratali a loď si umyl, mali by ste hneď viac pasažierov.“
Kapitán Bruno sa zahanbil. Vôbec mu nedošlo, že neporiadok môže byť tým pravým dôvodom, prečo s ním ľudia nechcú plávať na more. Keď sa rozhliadol po svojej lodi, došlo mu to. A bolo mu to ľúto. Slečna videla, ako sa tým Bruno trápi. A tak mu sľúbila, že keď dorazí na miesto, pomôže mu dať loď do poriadku. A ako povedala, tak aj urobila.
Za nejaký čas mal na lodi plno. Všade sa roznieslo, akú krásnu loď kapitán Bruno má a ako veľmi dobre ju kormidluje. A čo to mladé dievča, ktoré mu pomohlo? Tú za odmenu kapitán vozil zadarmo. Stali sa z nich priatelia. Slečna Brunovi pomáhala udržiavať loď čistú a voňavú a on s ňou veľmi rád vyrážal na otvorené more za dobrodružstvom. Kapitán bol rád, že mu niekto ukázal, aká dôležitá je čistota.
