Bol raz jeden kocúrik menom Artur. Čierny kocúrik žil so svojou paničkou Anabell v byte na šiestom poschodí. Najradšej sedel na mäkučkej deke na parapete okna, odkiaľ sledoval ruch mesta. Užíval si bývanie v meste.
Ruch mesta, svetlá aut a z bilbordov, zaujímavé vône z ulice, to ho na meste najviac fascinovalo. Niekedy ho dokonca panička zobrala aj do blízkeho parku, kde bol v centre diania, bol v jeho priamom srdci!
Bolo skoré ráno a Anabell odišla do práce. Arturovi nevadilo, keď zostával sám, mohol sledovať mesto, či sa pohrávať so svojím klbkom. „Ahoj Artur, a poslúchaj!“ zvolala Anebell, keď odchádzala von. Artur ufrfľane zamňaukal a vyskočil na parapet, sledujúc svoju paniu na ulici. Anabell utekala na autobus a popritom jej uletel šál. Artur sledoval, ako červený šál letí, až dopadol na zem, kde ho vzápätí ukradla akási malá ryšavá mačka.
„No toto nie, to je šál mojej panej!“ povedal Artur hrdo. Neváhal, vyplazil sa cez pootvorené okno a dopadol na parapet na vonkajšej strane okna. Mačacími očami zaostril na malú ryšavú mačku, ktorá práve obdivovala nájdený červený šál. V tom ho schmatla do papule a vybrala sa naprieč ulicou.
„No počkaj!“ zvolal Artur a šmykol sa po odtokovej rúre dolu. Bál sa, vonku ešte sám nikdy nebol, no keď to zvládne iná mačka, zvládne to určite aj on. Je predsa kocúr. Artur dopadol na štyri. „Zmizni mačka!“ ozývalo sa zo strán, keď sa kocúrik motal popod nohami ľudí sledujúc pach ryšavej mačky, ktorá utekala so šálom preč. Nevedel, že sú ľudia takí nepriateľskí, predtým ho vždy pekne pohladkali. Ruch mesta veru vyzeral zospodu oveľa horšie než z bezpečia a tepla domova.
Sledoval mačku, kam utekala so šálom, až sa dostal do akejsi zvláštnej uličky. Opatrne nakukol do ulice, všade boli smeti a čudný zápach. Mačkin pach a vôňa Anabellinho šálu viedla práve sem. Pomaly sa zakrádal ulicou hľadajúc ryšavú mačku.
„A mám ťa! Vráť mi ten šál!“ zvolal Artur, keď zbadal chrbát ryšavej mačky. Všimol si, že šál komusi podáva. Nebol to však hocikto. Ryšavá mačka šálom zakrývala svoje maličké mačiatka uložené v krabici. „Prepáč, našla som ten šál na zemi, chcela som len zahriať svoje mačiatka, je im zima.“ povedala smutne mačička. Artur sa zamyslel. Uvedomil si, že nemal súdiť mačku hneď, keď ju zbadal. Nevedel čím si prechádza a na čo šál vôbec potrebuje. Nemôže im ho predsa teraz zobrať, trasú sa tu zimou a určite ani nemajú čo jesť. A tak dostal nápad.
„Ja som Artur, čo keby som vám pomohol?“ spýtal sa ich kocúrik. Mačička mu prezradila, že ona meno nemá. Nikdy pána ani pani nemala a o svoje mačičky sa stará ako len vie. „Hmm a čo keby vám moja panička pomohla? Dala by vám najesť a možno by pre vás našla nejaký domov?“ spýtal sa Artur. Mačička však ľuďom neverila, vždy do nej len kopali, alebo ju odvšadiaľ vyhnali. Artur ju však presvedčil, nech dá Anabell šancu, a tak sa spolu vybrali späť domov aj s malými mačiatkami. Po ceste si dávali pozor, ľudia veru túlavé mačky moc v láske nemali. Po rímse sa však mačička aj Artur dostať vedeli, no pre malé mačiatka to bol problém, a tak radšej na Anabell čakali pred vchodom do domu.
„Artur, ty máš nových kamarátov?“ spýtala sa prekvapene Anabell, keď prišla z práce domov a pred domom uvidela Artura a mačičky. Vedela, že Artur sa po ulici sám nepotuluje. Anabell neváhala a hneď zobrala mačičky dnu, kde ich umyla, dala im najesť a napiť, a potom ich zobrala k zverolekárovi, aby tam zvieratká ošetrili.
„Musíme im nájsť domov,“ povedala kocúrikovi Anabell, keď prišla domov. Artur s ňou však mačičky nevidel. „Museli zostať u tety veterinárky, tá sa o nich teraz postará, uvidíš, a potom im nájdeme spolu domov!“ sľúbila svojmu kocúrikovi, ktorý ich všade hľadal. Keď sa mačičky dali dokopy, Anabell im domov skutočne našla. Jej sestra mala totiž veľký ranč, kde mala kopec zvieratiek. A tak Anabell a Artur spolu zaniesli svoje nové kamarátky do ich nového domova, kde aj dostali skutočné mená. Maminka, ryšavá mačka, dostala meno Bella a jej dve malé mláďatká sa volali Lia a Tom.
A tak Bella začala opäť veriť ľudom, veď predsa keby Anabell nestratila šál, Artur by ich nikdy nenašiel a oni by si nenašli taký skvelý domov, aký teraz majú.
