Bol raz jeden lenivý kocúrik Murko, ktorý žil so svojou rodinkou vo veľkom domčeku. Bolo to Murkove kráľovstvo a ten si ho verne strážil. Jeho najlepšia kamarátka bola maličká Anička. Vždy sa s ním hrala, hádzala mu klbko, či ho škrabkala. I keď popravde, Murko bol veľmi lenivý, najviac sa mu páčilo ležať či papať pamlsky pre dobré mačičky.
Jedného dňa sa ryšavý kocúrik Murko hral so svojim klbkom na gauči. Kotúľal sa zo strany na stranu spolu so svojim veľkým bruchom a lenivo odfukoval. Keď ho v tom vyrušilo nepríjemné ťukanie či snáď búchanie. Murko bol však v ten deň sám doma. Nevedel, odkiaľ ten zvuk ide, keďže jeho rodinka bola na výlete v ZOO. Vyskočil na malé labky a lenivo sa prešiel cez obývačku, spálňu a kuchyňu. No stále netušil, odkiaľ ten zvuk ide.
„Haló, haló, je tu niekto?” zamňaukal Murko podozrievavo a išiel naspäť do obývačky. Zodvihol očká, vyskočil na gauč a vtedy si všimol malého vtáčika búchajúceho na okno. Vtáčik búchal ako o život. Murko vyskočil z gauča na parapet a so zdvihnutým obočím sa spýtal malého vtáčika: „Čo tu hľadáš? Nesmieš ísť dnu!” Ufrflane zamňaukal a oblízal si ryšavé labky. Vtáčik však naďalej štebotal a malým oranžovým zobáčikom ťukal do okna, ťuk-ťuk.
„Prosím, pusti ma dnu, mám poranené krídelko, nikoho nemám,” zastonal vtáčik. Mačky však moc vtáčikov radi nemajů, asi tak, ako ani myšky. Radšej by ich spapali, než aby boli s nimi kamaráti. Murko sa však zamyslel: Spapá ho? Pomôže mu? Zamýšľal sa neustále. No jeho kámoška Anička ho vždy učila, že si máme pomáhať, a že treba mať každé zvieratko rád. Čo keby sa to jemu stalo? Čo keby on potreboval pomôcť?
Murko poskočil na parapet a labkou nemotorne, ale predsa, otvoril okno. Vtáčik ťarbavo vliezol dnu. Skutočne mal zranené krídelko. Murko zoskočil dolu a potlačil pred vtáčika misku s vodičkou. Vtáčik sa dychtivo napil, zvalil sa na koberček vedľa Murka a pekne mu poďakoval.
A práve vtedy sa vrátila domov Anička spolu s rodičmi. „Aha mami! Zranený vtáčik! Pozri, aký je maličký,” zakričalo malé dievčatko a cupitalo do obývačky k Murkovi a jeho novému kamarátovi. Maminka si všimla, že vtáčik je zranený. „Anička, musíme mu pomôcť! Ocko štartuj auto, berieme ho k veterinárovi!” zavelila maminka, opatrne zobrala vtáčika na deku a vybrali sa k veterinárovi.
Tam vtáčikovi skutočne pomohli. Keď sa vrátili domov, Murko ich už netrpezlivo čakal pri dverách. Tešil sa, že vtáčika pustil dnu, a že práve vďaka nemu mu jeho rodinka pomohla. Veru nie každá mačka je falošná. Keď prišli domov, maminka nachystala spolu s Aničkou zrniečka a vodičku pre malého maróda vtáčika. Pomaličky ho položili do búdky na strome na záhrade. Murko popri nich šťastne poskakoval.
A tak sa z Murka stal hrdina a našiel nového kamaráta. A nielen on! Dokonca i Anička sa tešila z malého vtáčika, ktorý im každý deň vďačne štebotal na dobré ráno. Vždy keď priletel, samozrejme sa nezabudol hrať s lenivým Murkom, ktorý si občas zamňaukal a zafrflal, i keď mal vtáčika veľmi rád.
