Ej, po svete sa rozchýrilo, že kováč Matej si hľadá nevestu! A to už je teda čo povedať. Dlhú dobu sa on zastrájal, že sa ženiť nebude, no predsa mu len samému začalo byť smutno. Zišla by sa mu milá, pracovitá žienka, o ktorú by sa mohol oprieť v ťažkých časoch a s ktorou by sa mohol tešiť vtedy, keď bude veselo. Ba už v ušiach počul aj džavot malých detičiek, ktoré by mu pobehovali po kováčskej dielni. A tak sa Matej obzeral po dievčinách naokolo.
A veruže dievčiny sa obzerali po ňom. Pekný bol, urastený, múdry aj pracovitý. Tam mu jedna napiekla buchty, tam mu druhá z okienka mávala, a všetky sa na neho tak pekne usmievali, vykrúcali sa okolo neho. No on stále nerozhodný. Stále mu ani jedna nepadla do oka.
Ako tam v noci sedí na priedomí a rozmýšľa, započul tichý spev od potoka. Vstal a rozbehol sa tam pozrieť. Na brehu sedela prekrásna dievčina. Vlasy tmavé, kučeravé, oči veľké a ten hlások! Taký ľúbezný! No len čo Matej pribehol k dievčine bližšie, dievčina vyľakane odbehla do lesa. Darmo na ňu kričal! Neozvala sa. A Matej sa vracal domov smutný, sklamaný.
Ráno sa všetkých vypytuje, ktože je tá dievčina, čo po nociach tak krásne spieva pri potoku. I dopočul sa, že je to Barbora. Varovali ho pre ňou! Lebo vraj… Vraj je to bosorkina dcéra! Matej však neuveril klebetám a každú noc čakal na Barboru.
Raz sa predsa len stretli a dievča mu porozprávalo svoj príbeh. Jej matka nebola bosorka, jej matka poznala byliny a liečila nimi ľudí. Tým, ktorým však nepomohla, ju obvinili z bosoráctva. A hoci už dávno zomrela, Barboru stále, nespravodlivo, volajú bosorkina dcéra. Matej bol rozhodnutý. Barbora bude jeho nevestou a žiadna iná. A tak aj bolo.
