Bol raz jeden čarovný svet, ktorý sa volal Krajina Nekrajina. V tomto kúzelnom svete nežili len ľudia, ale aj čarodejníci, hroziví vlkodlaci a priateľskí malí škriatkovia. Čarodejníci privolávali dážď, keď boli dlhé dni sucha, a pomáhali ľuďom, keď boli chorí. Hradby kráľovstva strážili mocní rytieri spolu s čarodejníkmi.
Kráľ Florián a jeho synovia princovia však neboli len obklopení bohatstvom, slávou a mocou, ale taktiež boli nápomocní všetkým svojim ľuďom a iným tvorom. V tomto kúzelnom svete žili aj malí škriatkovia, ktorí prebývali v lesoch. Títo malí mužíčkovia, z ktorých každý nebol väčší ako palček, mali vo svojom svete špeciálnu úlohu. Zakaždým, keď bol spln a vlkodlaci vychádzali zo svojich úkrytov, škriatkovia sa vybrali do kráľovstva a dedín, aby varovali ľudí pred nebezpečenstvom. Každý sa musel schovať a zhasnúť svetlá. Títo vlkodlaci najviac reagovali na hluk a svetlo, a keď bolo všade ticho, boli všetci v bezpečí pred ich zlobou.
Jedného dňa sa škriatkovia Tim a Martin potulovali lesom a pospevovali si pesničky. Dnes mali hliadku v lese oni, a keďže bol spln, pred začiatkom noci mali zobudiť ostatných škriatkov, aby varovali ľudí pred vlkodlakmi, aby sa všetci schovali. Ako si Tim pospevoval svoje pesničky a tancoval si na padnutom drievku, Martin ho náhlil.
„Poď, musíme ísť zobudiť škriatkov. Za chvíľku sa bude stmievať. Musíme varovať ľudí,“ povedal ustarostene Martin.
Tim si pošúchal hlavičku, na ktorej mal položený špicatý klobúk, a zasmial sa.
„Máme ešte čas. Poď, musíme sa aj zabávať a tancovať!“ povedal ľahostajne zelený škriatok tancujúci na drievku s motýlikmi.
Martin vedel, že ak nevyrazia do údolia škriatkov teraz, aby ich zobudili, nestihnú varovať ľudí pred vlkodlakmi. Martin však nechal Tima tancovať a vybral sa škriatkov zobudiť sám.
Keď Tim konečne prestal tancovať a zabávať sa v lese, Martin bol už na ceste do údolia škriatkov.
„On ich už určite zobudil a išli spolu hlásať do dediny. A ja si môžem kľudne oddýchnuť,“ povedal si Tim pre seba. Vonku sa začalo stmievať. Ako Tim kráčal domov, natrafil na Martina, ktorý ležal pod stromom a nariekal.
„Šmykol som sa na liste a spadol som. Neviem sa postaviť,“ povedal mu smutne.
Ó nie! Keď tu Martin ležal a Tim tancoval a neponáhľal sa s ním do údolia, kto potom zobudil škriatkov? Veru nikto! Tim si uvedomil, akú veľkú chybu spravil. Joj, prečo bol len taký ľahostajný a nešiel s Martinom? Keby išli spolu, už by v údolí boli.
Tim zdvihol Martina, prehodil ho cez plece a uháňal domov. Keď sa konečne zadychčaní vrátili domov, zabubnovali na bubny, aby zobudili škriatkov. Tí vyleteli z postelí.
„Veď už sa stmieva!“ nechápavo kričali na Tima a Martina škriatkovia.
„Nestihneme varovať ľudí!“ nadávali škriatkovia a rýchlo uháňali do dediny. Martin si išiel ľahnúť, nevedel chodiť, a Tim so škriatkami kričali a utekali, ako im len nohy stačili.
„Už idú! Schovajte sa!“ kričali, ako len vládali.
Ľudia na seba nechápavo hľadeli. Bolo už neskoro. Všetci utekali domov, kde sa zamykali na tri zámky a zhasínali svetlá. Dediny a kráľovstvo pohltila tma. Bolo to len tak-tak. Všetci sa stihli schovať, len škriatkovia sa nestihli vrátiť do bezpečia domov, a preto sa opatrne a potichu presúvali lesom. Zrazu začuli hlasné vytie a praskanie listov. Niečo okolo nich rýchlo utekalo. Tim vedel, že je to jeho chyba.
„Bežte, ja ho odlákam!“ zvolal Tim. Škriatkovia sa rozbehli domov a Tim kričal, ako len vedel.
„Tu som! Poď!“ kričal malý zelený škriatok. Za Timom sa zrazu rozbehol veľký vlkodlak a začal ho naháňať. Tim sa schoval v dube, kam sa vlkodlak dostať nevedel. Tim sa bál, no vedel, že aspoň tu je v bezpečí.
Ráno bolo po všetkom. Vlkodlaci boli preč a všetci boli v bezpečí. Tim si uvedomil, že priateľov treba počúvať a že nemôže byť taký ľahostajný, aký bol. Ohrozil nielen seba, ale aj všetky bytosti v Krajine Nekrajine, no svojou šikovnosťou odlákal vlkodlaka preč a zachránil malých škriatkov.
