V zelenom údolí stála malá budova. Bol to malý domček s bielymi oknami a balkónom plným kvetov. Žila v ňom Moly. Bolo to dobré, ale veľmi lenivé dievča. Jej kučeravé vlasy boli vždy zamotané, pretože bola príliš lenivá na to, aby ich učesala. Líca mala špinavé, pretože sa jej nechcelo umývať. Nikdy si neupratala svoju malú izbičku. Nikdy svojej mame s ničím nepomáhala. Jednoducho sa jej nechcelo. Bola príliš lenivá.
Jej mamička bola nešťastná. Nevedela, ako ju prinútiť, aby začala niečo robiť. Keď začala zima, jej mama musela ísť do lesa nazbierať drevo na kúrenie do chalupy. Vonku už bola zima, tak sa poriadne obliekla, pripravila si nošu, v ktorej nosí drevo, a rozlúčila sa so svojou dcérou. „Musím ísť nazbierať drevo. Čoskoro začnú mrazy a my potrebujeme zásoby, aby sme si mohli zakúriť.“ Moly sa len otočila na druhý bok a zamávala matke. Ani ju nenapadlo ísť s ňou alebo sa spýtať, či môže ísť pomôcť.
Mama teda vyšla do lesa a Moly zostala pekne ležať vo svojej posteli. Lesné zvieratká videli, že Molyina mamička ide sama po drevo. Rozhodli sa, že jej pomôžu, aby na to nebola sama. Mamička bola veľmi rada, že má takýchto pomocníkov. A tak veveričky začali zbierať malé drievka, bobry začali zbierať väčšie drievka a jazvece začali všetko lámať a ukladať na seba do noše. Všetko išlo ako po masle.
Zrazu sa mama pošmykla a poranila si nohu. Nemohla sa na ňu ani postaviť. Zvieratá vedeli, že musia niečo urobiť. Nemôžu predsa nechať mamu len tak sedieť a mrznúť. Musia bežať po Moly, aby mamičke pomohla. Jazvece a bobry zostali s mamičkou a veveričky bežali čo najrýchlejšie k chalupe. Hneď ako boli pri dverách, búchali na ne. Nikto však neprišiel. Tak vyliezli na balkón a búchali na okná. Rozospatá a unavená Moly pomaly otvorila okno. Pretrela si oči a pozrela na poskakujúce a pískajúce veveričky. Začali ju ťahať von a ukazovali jej, kam má ísť. Moly však nikam nechcela ísť. Bola lenivá. Veveričky však boli neodbytné.
Nakoniec sa im podarilo presvedčiť Moly, aby ich nasledovala.
Stále ju popoháňali, aby išla rýchlejšie.Keď sa blížili k lesu, Moly v diaľke zbadala maminu nošu.V tej chvíli si uvedomila, prečo ju veveričky tak naliehavo poháňajú .Jej mame sa muselo niečo stať.Moly zabudla na svoju lenivosť a bežala tak rýchlo, že ani veveričky jej nestačili.Rýchlo dobehla k mame a objala ju silno ako len mohla.Tak veľmi sa o ňu bála.Pomohla jej vstať tak rýchlo, ako len mohla.Podopierala svoju mamu celú cestu domov.Všetky zvieratá išli s nimi a niesli nošu plnú dreva.
Keď prišli domov, Moly zvieratkám poďakovala a dala im niečo dobré, aby vedeli, aká je im vďačná.Ešte dlho potom sa Moly musela starať o svoju matku a starať sa o chalúpku úplne sama.Bola však šťastná, že má svoju mamičku doma a v bezpečí.A tak úplne zabudla, aké to je byť lenivá. Uvedomila si, že keby maminke pomáhala už skôr, nemuselo sa nič stať. A tak sa rozhodla, že už nebude taká ako predtým. A urobila dobre.
