Divoké psy boli zvieratá, ktoré žili ďaleko od ľudí. Žili v lesoch, kde mali svoje brlohy. Žili vo svorkách. To znamená, že ich bolo vždy viac, ako väčšia psia rodina. Nikdy si nevšímali ľudí. Nechodili k nim do mesta. Až do jedného osudového dňa, keď sa všetko zmenilo.
V meste bol chlapec, ktorého všetci volali Lesák. To preto, lebo každý deň veľmi rád chodil do lesa. Pozoroval zvieratá, zbieral lesné plody a naučil sa rozoznávať rastliny, ktoré tam boli. Jeho rodičia boli radi, že mal les tak veľmi rád, a tak ho nechali sa po ňom túlať. Lesák to mal v lese veľmi rád. Keby mohol, rovno by tam aj žil.
Ale keď sa raz popoludní vybral do lesa, niečo sa stalo. Prechádzal sa po svojej obľúbenej čistinke, keď sa rýchlo zamračilo. V sekunde sa prihnali mraky, také čierne, že sám bol prekvapený. Nemal čas sa nikde schovať, okamžite naňho dopadlo prvých pár kvapiek. Zrazu sa na oblohe objavili blesky a všade naokolo hrmelo. Skôr než sa Lesák stihol spamätať, začala sa obrovská búrka. Lesák začal utekať smerom domov. Kvapky dažďa ho zmáčali až na kožu. Vietor mu fúkal priamo do tváre. Všetko mu sťažovalo cestu a kvôli búrke nevidel ani na krok.
Bežal a bežal, keď sa mu zrazu pošmykla noha na blate. Padol tak rýchlo, že sa nestihol ničoho zachytiť. Vo chvíli, keď padal, udrel si hlavu o kameň. Lesák teraz ležal v blate na zemi v lese. Stále naňho pršalo. Bola mu zima, točila sa mu hlava a noha ho tak bolela, že nemohol vstať. Nevedel, čo má robiť.
Zrazu pocítil studený ňufák. Niečo ho oňuchávalo. Cez dážď a bolesti hlavy poriadne nevidel kto to je. Potom už len cítil, ako to ho zviera chytilo za bundu a jemne vtiahlo do jaskyne. Do úkrytu pred dažďom. Keď si Lesák uvedomil, že už naňho neprší, od vyčerpania zaspal.
Len čo sa zobudil, búrka bola preč. Dokonca mu ani nebola taká zima. Rozhliadol sa okolo seba a uvedomil si – na ňom a okolo neho ležali divoké psy. Zahrievali ho svojimi telami a dávali naňho pozor. Takú svorku Lesák ešte nikdy nevidel. Vedel, že niekde v lese žijú divoké psy, ale nikto ich nikdy nevidel.
„Ďakujem vám! Zachránili ste ma,“ povedal a vrelo ich pohladil. Potom ten najväčší z nich vstal a podoprel Lesáka. Mierne pod neho podliezol, takže chlapec sa len trochu dotýkal zeme. Pomaly s ním kráčal smerom k mestu. Zvyšok svorky ich nasledoval.
Rodičia medzitým hľadali Lesáka a veľmi sa oňho báli. Keď už boli najzúfalejší, uvideli, ako sa od lesa blíži svorka psov, z ktorých najväčší niesol na chrbte ich syna. Rodičia sa rozbehli ku psom. Vzali Lesáka do náručia a so slzami v očiach ho objímali. Psy stáli a čakali, čo sa bude diať. V tej chvíli sa k nim Lesák otočil a zavolal: „Nebojte sa! Poďte ku mne!“ Keď sa k nemu svorka priblížila, pokračoval: „Veľmi vám ďakujem. Bez vás by som to nedokázal. Hneď ako sa uzdravím, budem k vám chodiť. Budem vám nosiť tie najlepšie psie dobroty a vy môžete kedykoľvek prísť do mesta. Nikto vám tu neublíži. To vám sľubujem.“ Pohladil každého psa a oni mu na oplátku oblizli tvár.
Len čo sa Lesák uzdravil, dodržal svoje slovo. Chodil za svojimi záchrancami a nosil im samé dobroty. Psy ho prijali do svojej svorky a každý deň vyzerali svojho ľudského priateľa na okraji lesa.
