Ježibaba, ktorá ukradla čarovné predmety z Ríše rozprávok a potom ich stratila v svete ľudí. Bola nahnevaná. Zmizol jej aj lietajúci koberec. A ten by teraz naozaj potrebovala! Nemohla sa totiž dostať zo sveta ľudí domov. A kde ten lietajúci koberec bol? No predsa u Ninky.
Ninkina mama ho dopratala domov. Vraj taký zachovaný, pekný, farebný… Bude sa hodiť do detskej izby. A tak sa na ňom Ninka hrávala. Ako si tam na ňom tak raz omaľovávala obrázky, povzdychla si: „ Bodaj by som sa mohla ísť pozrieť aj naozaj do Afriky na takéto krásne zvieratká! To by bolo vidieť ich! Odletieť aj na tomto koberci! Leť koberec! Leť!“
A čo sa zrazu stalo! Koberec vzlietol a cez otvorené okno vyletel z izby. Ešteže bolo otvorené, pretože by ho hádam aj rozbili a zobudili by rodičov. Nina sa najskôr zľakla, potom sa však upokojila. Je to skvelé! Keď však preletela za mesto, začala sa troška obávať! Nemôže ísť do Afriky, je to dlhá cesta. A nie je na to ani dobre oblečená. Kým by tam došlo, prechladla by. Vonku totiž fúkal studený vietor a začala kýchať. Prikázala teda kobercu, aby leteli domov. A tak leteli.
Cestu treba dôkladne naplánovať. Treba letieť, keď nebudú doma rodičia a keď bude zamračené, aby ju nevideli ľudia na ulici. To by bolo! Nina podnikala takéto výlety vždy keď sa dalo. A vždy boli čoraz dlhšie a dlhšie. Tešila sa, že čoskoro bude pripravená na Afriku. Až raz, v jeden deň ju pristihla mama. Neverila vlastným očiam ako jej dcéra vletela do bytu na piatom poschodí na koberci.
Skoro ju porazilo. Nahnevaná prišla domov, vzala koberec a vyhodila ho pri popolnice. Nech ho zoberú smetiari alebo nech si na ňom lieta hocikto iný. Hlavne nie jej dcéra! To využil sluha, ktorý už dlhšie Ninu pozoroval a lietajúci koberec si vzal. Stihol to len-len, lebo už aj ježibaba vedela, u koho koberec skončil. Nakoniec bolo všetko tak ako má byť. Koberec bol vďaka sluhovi späť v Ríši rozprávok. A Nina doma len smutne ľutovala, že do tej Afriky nešla hneď v prvú noc!
