Žila, bola jedna líška, ktorá si vždy rada pochutnala na všetkom, čo našla. Raz išla takto okolo vinice, kde práve dozrelo nádherné veľké hrozno. Modralo sa na líšku, až líška dostala strašnú chuť ochutnať. Vyzeralo totiž veľmi sladko.
Líška sa načiahla, ale na hrozno nedočiahla. Viselo príliš vysoko. Skúsila poskočiť, ale stále to nestačilo. Skúšala vyliezť hore po plote, ale plot bol už starý a latky pod líškou praskali. Líška skákala, všelijako liezla a padala, len aby na hrozno dosiahla. Ale všetko bolo márne. Hrozno rástlo vysoko.
Líška už celá unavená funela, ako keď práve zabehla maratón. Jazyk jej visel z huby, ako lapala po dychu, funela, kožuch si pri tom rozstrapatila, ale márne. Nakoniec líška nepochodila, zvesila chvost a odchádzala preč .
„No a čo,“ hovorí si líška, „aj tak to hrozno bolo kyslé ako šťovík. Aj keby som tam bývala vyliezla, aj tak by som si nepochutnala.“
Ale líška sa mýlila. Hrozno bolo sladké. A ona to v skrytu duše veľmi dobre vedela, ale schválne ho ohovorila, aby jej nebolo ľúto, že na neho nedočiahla. Od tých čias sa hovorí „kyslé hrozno“ tomu, čo niekto ohovára len preto, že to nemôže mať. Aj keď to možno je sladké alebo pekné.
