Bola raz jedna líška, ktorá číhala na malé králičatá. Bola hladná a chcela ich zožrať. Lenže sa objavil jeleň, strážca lesa, a líšku vyhnal a potĺkol svojimi parohami. Líška pred ním utekala, až dobehla k rieke. Prúd vody bol dosť prudký, ale keď sa obzrela, zbadala za sebou uháňajúceho jeleňa, ako sa ženie na ňu. Bez ďalšieho váhania skočila do vody a začala plávať na druhý breh.
Nebolo to ale ľahké. Rýchly prúd líšku stále strhával do hĺbky, ale nakoniec líška mohutnými zábermi labiek predsa len dosiahla druhého brehu. Tam si ľahla do trávy a celá vyčerpaná oddychovala.
Čoskoro sa objavil roj múch, ktoré sa živili krvou zvierat. Muchy sa usadili na líške a začali z nej sať krv. Líška bola ešte veľmi slabá, aby pred nimi utiekla, a tak ležala pokojne a ticho.
Šiel okolo ježko. Keď to uvidel, hneď sa mu líšky zželelo.
„Nechaj ma tie muchy zahnať,“ povedal líške.
„Nie, nie!“ zvolala líška. „Nerušte ich, prosím. „Už sú najedené, viac krvi mi nevypijú. „Keby si ich ale odohnal, bojím sa, že by priletel ďalší hladný roj a ten by mi vysal zvyšok krvi.“
„Vidím,“ povedal ježko, „že radšej znášaš malé zlo, než aby si riskovala väčšie.“
Tu známa bájka končí. Tá naša ale nie, pretože náš ježko bol múdry ježko. Šiel na kraj lesa, kde bývali ľudia, ktorí zachraňujú voľne žijúce zvieratá, a priviedol ich k zranenej líške. Ľudia líšku uzdravili a zase ju vypustili späť do lesa, kde dnes spokojne žije aj so svojím novým priateľom ježkom.
