V jeden večer nevedel Lízinka zaspať. Cez deň sa vyskákal s Aničkou na trampolíne a teraz len ležal a hľadel do okna. Mesiac bol veľký, okrúhly a osvetľoval kuchyňu ako cez deň. Kocúrik jasne videl kredenc, veľký stôl a stoličky, sporák, na ktorom starká varievala, no spánok neprichádzal. A potom to začul.
Cez otvorené okno na ktorom sa jemne chvela záclonka, začul clivé zavíjanie. Zvedavý vyskočil na okennú parapetu a vykúkal na dvor. A potom ho zbadal. Susedov pes sedel uprostred dvora, hlavu mal vyvrátenú k mesiacu a zavýjal. Bolo to také dojímavo krásne, až Lízinke slzičky vyhŕkli.
„Aj ja tak chcem zavýjať!“ povedal si a skočil z okna na dvor.
„Keď to dokáže on, dokážem to aj ja!“
Sadol si uprostred dvora, hlávku vytočil k oblohe a začal mraučať. Susedov pes prekvapene pozrel na kocúrika, no potom začal ešte hlasnejšie zavýjať. Bola že to podarená dvojica! Zavýjajúci pes a mraučiaci kocúrik. Potom Lízinka zbadal, že v kuchyni sa rozsvietilo a na dvor vyšla starká v nočnej košeli. Keď zbadala tých dvoch, najskôr sa rozosmiala, no potom zvážnela.
„Čo to má byť? Chcete zobudiť Aničku? Lízinka, veď vieš, že zajtra ide s rodičmi do mesta na kolotoče. Chceli aj teba zobrať, no neviem… neviem…“
Lízinke nebolo viac treba. Prešmykol sa starkej pomedzi nohy, vbehol do kuchyne, ľahol si do pelechu a tváril sa, že spí. No starká vedela svoje. Zhasla svetlo v kuchyni, zamkla a ticho, aby nezobudila Aničku, povedala kocúrikovi:“ S teba pes nikdy nebude! Budeš kocúr na veky vekov! A teraz už spi, nechcem počuť ani muk!“
A zavrela za sebou dvere.
