Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chudobný chlapec, ktorého volali Janko. Ten už nemal otca a býval len s mamou, ktorá bola navyše veľmi chorá. Janko však nemal peniaze na to, aby k nej zavolal doktora, ktorý by ju vyliečil. Rozhodol sa preto ísť na hrad a prosiť kráľa o pomoc.
Jankov otec u kráľa pracoval dlhé roky, preto Janko veril, že sa zľutuje. Kráľ sa však nezľutoval. „Dám ti peniaze na doktora, pre tvoju matku, ale musíš mi priniesť parohy bieleho jeleňa.“
Janko nechápal. Parohy bieleho jeleňa? Veď biely jeleň sa nedal chytiť! Všetci o ňom hovorili, no nikto ho nevidel, ba ani sa k nemu nepriblížil. Akože mu on, biedny chlapec, bez koňa i bez luku, vezme jeho parohy?
Veď sa to nepodarilo ani tým najbohatším a najsilnejším rytierom. Janko sa vracal z hradu smutný. Cestou ho stretol starec, ktorému vyrozprával svoje starosti.
Starec sa zamyslel a po chvíli hovorí. „Je tu ešte jedna možnosť, ako získať parohy bieleho jeleňa.“ „Aká?“ Janko bol zvedavý. „Musíš sa pred ním pokoriť a poprosiť ho o ne.“ Janko neváhal ani na sekundu. Ponížil sa predsa pred zlým kráľom, môže sa teda i pred bielym jeleňom. Hlavná vec, aby sa mama uzdravila.
Janko išiel na miesto, kde o bielom jeleňovi počuli posledný krát. Padol na kolená a zakričal mocným hlasom: „Biely jeleň, prosím ťa o tvoje parohy. Neprosím ťa však za seba, ale za moju matku, ktorá je veľmi chorá. Prosím ťa!“ Janko tam kričal, ba i plakal celé hodiny, no jeleň neprichádzal.
Keď už chcel Janko odísť, z hory vyšiel biely jeleň. Buchol o najbližší strom a parohy mu spadli na zem. Pozrel na Janka, otočil sa a rozbehol sa späť do hory. Janko vtedy pochopil, že nie všetky veci sa dajú dosiahnuť silou, ale niekedy stačí úprimne poprosiť.
