Bolo raz jedno dievčatko a to sa volalo Máša. Bývalo na okraji lesa v jedinom domčeku široko ďaleko. Preto ju mrzelo, že tam nemá žiadnych kamarátov. Aj tak sa ale dokázala radovať so zvieratkami na dvore.
Raz ráno sa Mášenka vybrala do lesa na huby. Veľa ich nerástlo, chodila preto dlho sem a tam. Les bol stále rovnaký, stromy si boli podobné, až sa stalo, že Máša zablúdila. Hľadala cestu domov celý deň, ale zašla akurát hlbšie do lesa. V bruchu jej už škvŕkalo od hladu, bola celá unavená a slnko sa chystalo ísť spať. Mášenka dostala strach, čo si počne sama potme v lese.
Zrazu zahliadla malú chalúpku.
Tam určite niekto býva, pomyslela si, a mohol by mi poradiť, kadiaľ sa dostanem domov. Alebo ešte lepšie, nechá ma tam cez noc.
Dievčatko dobehlo k dverám a zaklopalo. Nikto sa neozval. Zaklopalo silnejšie, ale zase žiadna odpoveď. Skúsilo stlačiť kľučku. Bolo odomknuté. Máša nakukla dovnútra.
„Haló, je tu niekto?“ zavolala do predsiene. Ale nikto sa jej neozval. Chalúpka bola prázdna.
Máša vošla dovnútra. V kuchyni stál hrniec, vareška, mlieko, kaša a cukor. Ako keby si tu niekto pripravil všetko na večeru, aby si ju uvaril, až sa vráti. Máša mala hlad, a tak kašu uvarila. Trochu si z nej potom nabrala, pretože od hladu už škúlila.
Ten, kto tu býval, sa stále nevracal. Mášenke sa začínali zatvárať oči tak, že skoro zaspala posediačky na stoličke. Rozhodla sa teda nájsť si nejaké pohodlnejšie miesto, kde by si mohla chvíľu oddýchnuť. Došla do poschodia, kde v malej miestnosti stála veľká mäkká posteľ. Dievčatko sa do nej hneď schúlilo a okamžite zaspalo.
Vôbec ju neprebudilo, keď sa vrátil majiteľ domčeka. Bol to medveď a práve sa vracal z rýb. Len čo vošiel, pošteklila ho do nosa vôňa kaše. Zamračil sa a premýšľal.
Že by som si tú kašu uvaril, než som odišiel? Alebo sa mi tu zatiaľ uvarila sama?
Ale pretože bol hladný, kaša prišla vhod a nebol dôvod ďalej pátrať, kde sa tu vzala. Medveď vylízal celý hrniec do poslednej kvapky, náramne mu to chutilo. S plným bruchom sa mu začalo chcieť spať. Došiel preto do spálne a tam zostal stáť ako soľný stĺp.
Niekto spí v mojej postieľke! Také krásne dievčatko, to ona mi určite pripravila kašu. Takže je iste dobrá.
A hneď si povedal, že by jej mal poďakovať. Už už ju chcel poštekliť na ruke, aby ju zobudil, keď tu si niečo uvedomil.
No áno, ale keď sa prebudí a uvidí veľkého medveďa, určite sa zľakne. Musím niečo urobiť, aby som nevyzeral tak strašidelne.
Medveď sa začal prehrabávať v truhle. Vytiahol z nej oblečenie a začal sa do neho obliekať. Najprv si vzal sukňu, potom halenu, cez ramená šatku a na hlavu si nasadil čepiec. Cez oči si dal okuliare a pozrel sa na seba do zrkadla.
No pozrime. Teraz vyzerám ako babka. Takto to dievčatko určite nevystraším.
Vo svojom prestrojení pošteklil dievčatko na ruke. Mášenka pomaly otvorila oči. Zrazu vykríkla, prudko sa posadila a po zadku odskočila na druhý koniec postele. Tá sa chudák vystrašila.
Medveď mával rukami, aby jej ukázal, že jej nič neurobí.
„Nežer ma, prosím,“ zakňučalo dievčatko.
Medveď naklonil hlavu na bok a rozhodil rukami.
„Ty si určite vlk! Prezliekol si sa za babičku a teraz ma zješ ako Červenú Čiapočku.“
Medveď sa plesol dlaňou do čela. Potom pokrútil hlavou a pomaly si vyzliekal šaty.
„Ty si medveď?“ divilo sa dievčatko.
Medveď začal kývať hlavou. Usmieval sa od ucha k uchu, až sa dievčatko trochu prestalo báť. Hneď na to packami naznačil varenie, jedenie a pochvalne mľaskol.
„Chutila ti kaša? Prepáč, trochu som ti ujedla. Mala som strašný hlad.“
Medveď len mávol labou. Ukázal na Mášu, naznačil prstami ťapkanie.
„No áno, medveď, ja som prišla. Ja som totiž zablúdila v lese. A potme sa bojím hľadať cestu.“
Medveď ukázal na posteľ, že si môže dievčatko zase ľahnúť a spať.
„Ďakujem, medvedík. Môžeš tu spať so mnou. Posteľ je dosť veľká pre oboch,“ navrhlo dievčatko.
Medveď predviedol ľahkú úklonu ako poďakovanie.
„Ja som Máša. Budeme kamaráti?“
Medveď radostne kýval hlavou. Konečne bude mať kamaráta, ktorý mu bude pomáhať starať sa o les, a nebude tu tak sám. A Máša? Tá myslela na to isté. Iste si s medveďom užijú veľa zábavy.
