Bola teplá jeseň, slniečko svietilo a Máša s medveďom sa išli hrať do lesa.
„Dáme si preteky,“ navrhla Máša. „Kto dobehne prvý k tomu veľkému pňu, vyhral.“
Medveď prikývol a už sa tešil, že tento závod určite vyhrá.
„Takže tri, dva, jedna… a teraz!“ odpočítala Máša a obaja dvaja vyrazili s vetrom o závod.
„Pomôžte mi!“ ozvalo sa do lesného ticha.
Máša aj medveď okamžite zastavili. Na závod úplne zabudli a počúvali, odkiaľ sa ozýva to zúfalé volanie.
„Pomoc, prosím! Nemôžem sa hýbať.“
Medveď ukázal smerom, odkiaľ volanie išlo. Vedľa cesty ležalo niekoľko veľkých kameňov a rástlo húštie. A práve z toho húštia sa ozývali prosby o pomoc. Máša s medveďom tam hneď utekali.
Už keď sa Máša blížila k tomu miestu, niečo sa jej nezdalo. V uličkách medzi balvanmi ležali pohádzané zmuchlané vrecká od cukríkov, plastové fľaše a plechovky. O kus ďalej v kroví bol hodený čierny vak naplnený smradľavými odpadkami. A hneď za tým kríkom ležala tá malá nešťastnica. To veverička volala celú dobu o pomoc. Zamotala sa do igelitovej tašky a nemohla sa ani pohnúť.
„Veverička, ako sa ti toto len podarilo?“ čudovala sa Máša a pomaly sa blížila k vystrašenej veveričke.
„V tej taške zostal sáčok s pár orieškami. Chcela som ich vytiahnuť, ale keď som chcela vyliezť von, zamotala som sa do tohto ucha,“ ukazovala veverička očami na časť tašky, pretože labky mala zviazané. „Snažila som sa vymotať, ale len som sa ďalej uťahovala, až som sa tu takto uväznila.“
„Počkaj, pomôžem ti von,“ povedala Máša a už rozmotávala igelitovú tašku.
„Ďakujem vám, kamaráti,“ zaradovala sa veverička, keď bola voľná. „Dávajte tu pozor. Občas sa tu povaľujú aj ostré kúsky skla.“
Máša sa pozrela na medveďa. Ten sa držal za bradu, usilovne premýšľal a mračil sa na všetok ten neporiadok okolo.
„Niektorí ľudia sú horší než prasatá,“ povedala Máša. „Odpadky predsa do lesa nepatria. Veď si niekto akurát ublíži.“
Medveď prikývol a niekam odbehol. Než sa Máša rozhliadla, vracal sa aj s károu. Naložil na ňu vrece a pokračoval v zbieraní odpadkov. Máša sa ihneď pridala.
Takto spolu s medveďom prešli a upratali celý les. Keď sa vracali lesom späť, uvideli, ako si to po ceste vykračuje nejaký chlapík s čiernym vrecom cez rameno. A užuž ho chcel strčiť do vysokej trávy, keď vtom na neho Máša zakričala: „Les nie je smetisko, ty jeden hlupák!“
Chlapík sa zľakol, ale rýchlo sa spamätal. Predsa ho nebude poučovať nejaké malé dievča.
„Hľaď si svojho.“
Chlapík sa otočil, že odhodí odpadky, ale z ostružín sa vynoril medveď. Temne bručal a tváril sa veľmi nahnevane.
„Ja, ja, ja,“ koktal chlapík od strachu, „ja to odnesiem na skládku. Sľu-sľubujem. Medvéééď!“
A aj s vrecom utekal preč z lesa.
Medveď s Mášou sa na seba usmiali. Tomuto sa hovorí dobre odvedená práca. Hlavne aby to chlapík všetkým podobným neporiadnikom, čo okolo seba pohadzujú odpadky, vypovedal. Aby si toto už nikto ďalší nedovolil.
Večer, keď už mali Máša s medveďom všetky odpadky roztriedené v smetných košoch, medveď zatĺkol pri ceste do lesa tabuľu, na ktorú napísal: „Pozor! O tento les sa starajú Máša a medveď.“
