Ten deň mala Máša meniny. Dostala od maminky nádherný prstienok s farebným kamienkom. Veľmi sa jej páčil a hneď ho išla ukázať medveďovi.
„Ahoj, medveď, pozri,“ ukazovala Máša svoj nový šperk, ktorý sa na slnku krásne blyšťal.
Medveď spráskol laby a usmieval sa. Tiež sa mu to veľmi páčilo. Až teraz si pre samú radosť Máša všimla, že medveď má na labách rukavice a natiera plot okolo svojej chalúpky.
„Jé, ty natieraš! Môžem ti pomôcť?“
Medveď prikývol a podal Máši druhý štetec a rukavice.
„Ale ten prstienok si položím, aby som si ho nezničila,“ povedala Máša a položila ho na vonkajší stôl, kde mal medveď položenú svoju medovú desiatu.
Dali sa do natierania. Vo dvojici im to išlo oveľa rýchlejšie, a tak mali za chvíľočku hotovo. Keď si ale Máša chcela vziať prstienok späť na ruku, už tam nebol.
„Môj prstienok je preč!“
Medveď sa pozrel pod stôl, či len nespadol. A tam to uvidel. Zamrmlal a ukázal na zem.
„Stopy,“ zaradovala sa Máša. Zem bola ešte mokrá, v noci pršalo, a tak sa nohy toho zlodeja otlačili do blata.
„Ale počkať, tie stopy sú tu dvoje,“ mračila sa Máša. A mala pravdu. „Medveď, skús otlačiť nohu vedľa.“
Medveď urobil, čo mu Máša povedala.
„Bolo to nejaké zvieratko, čo má podobnú nohu ako ty. Ale oveľa menšiu. Má pazúriky a išlo niekam do lesa.“
Medveď zdvihol palec.
„Tie druhé skoro hneď končia. Vyberieme sa po tých vedúcich do lesa,“ rozhodla Máša.
Vyrazili po stopách, ktoré ich viedli hlboko do lesa. Máša dostala strach.
„Čo ak vlezieme vlkovi rovno do tlamy?“
Medveď pokrútil hlavou. Obtlačil nohu do bahna vedľa cesty a ukázal na obtlačok. Potom zavyl ako vlk a zacupital po špičkách.
„Jasné, rozumiem. Vlk to nie je, ten našľapuje na špičky. Tá tlapa je nejakého zvieratka, čo šliape na celú tlapku.“
Medveď prikývol. Ale to už došli na kraj lesa, kde našli niekoľko veľkých dier do zeme. Okolo nich rástla tráva, takže nebolo jasné, do ktorej diery zlodej zaliezol.
„Haló, je niekto doma?“ strčila Máša hlavu do prvej diery. Nikto sa neozval.
„Ťuky, ťuky, ťuk!“ zakričala do druhej a napchala hlavu čo najďalej do zeme to išlo.
„Zase nič. Tak tú tretiu,“ povzdychla si sklamane Máša, ale než sa stačila skloniť k diere, vykukol z tej predchádzajúcej jazvec.
„Čo mi kričíš do domčeka?!“
„Prepáčte, pán jazvec, stratil sa mi prstienok. Nevideli ste ho?“
„Ja prstienky nenosím. Aha,“ a ukázal holé labky. „A nech už je tu ticho! Spím po obede.“
Medveď len pokrčil plecami. Nu čo, tak skúsi ešte tie druhé stopy.
Máša s medveďom sa vrátili na záhradu. Medveď zahýbal ohnutými rukami, ako keby mal krídla.
„Vtáčie stopy?“ pýtala sa Máša. No jasné, čiara a z nej tri ďalšie rozvetvené, to môže byť jedine vták. „Ale vtákov v lese je. Ako prídeme na to, ktorý to bol?“
Medveď ukázal na zem. Kuracie nôžky otlačené v blate vedľa seba. Medveď naznačil kroky, zavrtel hlavou a potom znožmo poskákal a prikývol.
„Vták nechodil, ale skákal znožmo,“ odvodila Máša a zamyslela sa. Potom sa ťukla do čela. „Poznám len jedného vtáka, ktorý skáče a páčia sa mu blyšťavé veci. Že ma to nenapadlo hneď. Určite to bola straka!“
Medveď pokýval hlavou, zdvihol prst do výšky a vydal sa vpred do lesa. Máša cupitala za ním. Medveď totiž vedel, kde straka býva, a tak došli až pod vysoký strom. Vo vetvách bolo hniezdo, v ktorom sedela straka.
„Straka, ty zlodejka, vráť mi prstienok,“ volala na ňu Máša.
„Figu borovú,“ urobila na ňu straka dlhý nos. „Až si preň vylezieš.“
Medveď sa rozzúril, chytil kmeň stromu a zakýval ním. Hniezdo aj so strakou sa rozhúpalo a skĺzlo z vetiev. Straka vzlietla a vyplašene odletela preč. Hniezdo spadlo na zem a vysypala sa z neho celá hrsť trblietavých papierikov od cukríkov z Vianoc. A medzi nimi bol aj Mášin prstienok.
„Ďakujem ti, medveď, si super kamarát. Nebyť teba, nikdy by som ho nenašla.“
Medveď len mávol labkou a pohladil Mášu po vlasoch.
„Mala by som ešte jedno želanie. Naučíš ma spoznávať ešte ďalšie stopy zvieratiek v lese?“
Medveď nadšene prikývol, vzal Mášu za ruku a išli spolu hľadať a spoznávať stopy.