Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna farma, na ktorej okrem starého farmára a jeho rodiny žil aj psík Dunčík, ich strážca, ale aj iné zvieratká, ktoré farmári vlastnili. Boli tam sliepky, kone, kravy, ale aj malé teliatka. Mali pre seba veľkú pastvinu, kde sa radi pásli. Malé teliatka všetko spoznávali a obdivovali. Či už stebielka trávy, dažďové kvapky, farebné kvietky či krásne lesy v okolí.
„Mohli by sme ísť ten les niekedy preskúmať. Vždy len z diaľky sledujeme krásne stromy, ale sme tu zavreté a von môžeme ísť len s farmárom alebo s ostatnými kravičkami,“ navrhlo najmenšie teliatko Molly svojej sestričke menom Dony. Malá Dony sa však skúmať neďaleký les bála. Bolo jej dobre na farme spolu s maminkou a inými zvieratkami. Ju dobrodružstvo nelákalo tak ako jej zvedavú sestru Molly. Maminka kravička ich začula, ako sa o lese rozprávajú, a ten nápad sa jej veru vôbec nepáčil. U uja farmára sú v bezpečí a v lese číhajú rôzne nástrahy.
„Les pre vás nie je bezpečný. Tu sme u farmára v bezpečí, nechráni nás len farmár, ale aj psík Dunčík,“ povedala im maminka a Mollyin nápad o preskúmaní lesa rázne zatrhla. Molly sa však maminkin názor nepáčil. Veď je zvieratko a určite by sa jej v lese nič nestalo, ona je statočná, poradila by si. V lese predsa žijú aj iné zvieratá a tie sa tam určite žiť neboja. Molly snívala o tom, že jedného dňa zákutia lesa preskúma.
Jednej hlbokej noci, keď už všetci spali a farmu osvetľovalo len svetlo mesiaca a ligotavé hviezdičky, sa Molly tajne vykradla preč. Vedela, že jej to maminka zakázala, no bola príliš zvedavá. Molly potichu preliezla ohradu, a keďže bola maličká podarilo sa jej to na prvýkrát. Potichu prešla okolo psíka Dunčíka, ktorý vyfukoval pred stodolami, kde mal výhľad nielen na stodoly, ale i na dom a na celú farmu.
„Nemôžem ho predsa zobudiť, on by ma určite poslal naspäť do ohrady spať,“ pomyslela si a potichu sa vydala do lesa. Nakukla do lesa a tichými krokmi sa vybrala do tmy. Nebála sa a tma jej nerobila žiaden problém. Keď obdivovala vysokánske stromy, lístie jej šušťalo pod nohami a mesiac vykukal spomedzi stromov.
„Jééj ,veverička, asi som ju zobudila, hihi,“ povedala si potichu, keď zazrela veveričku poskakovať po vetvách. Keď v tom zrazu začula akýsi šuchot v kríkoch. Molly cúvla, trošku sa vystrašila, čo to len môže byť. „Určite to nič nie je, ja sa predsa nebojím,“ povedala si sama pre seba. Zrazu z kríkov vyšiel malý ježko, ktorý utekal tak rýchlo, ako len vládal.
„Uff, to je len ježko,“ vydýchlo si teliatko a usmialo sa.
„Nie, nie je,“ zavrčalo čosi z kríkov. Zrazu sa pred malým taliatkom ocitol
veľký hrôzostrašný vlk. „Vidím, že si sa zatúlala hlboko do môjho lesa,“ povedal posmešne vlk a sliny mu pri tom tiekli z úst. Malá Molly však nevedela zo seba vydať ani hlások. Bez mihnutia oka sa otočila a utekala tak rýchlo, ako jej len malé nôžky dovolili. Les však bol stále tmavší a tmavší, a keď sa mesiac schoval za oblaky, Molly nevedela nájsť cestu späť na farmu.
„Bež!“ ozval sa zrazu za ňou farmár spolu s jeho synom, s Dunčíkom a s vidlami. Dunčík štekal a farmár odviedol malé teliatko späť na farmu. Dunčíkovi a farmárovmu synovi sa podarilo odohnať vlka preč, aj keď psík schytal jedno malé poranenie labky. „To bolo veľmi nezodpovedné, Dunčík je zranený a tebe sa mohlo niečo vážne stať!“ povedala nahnevaná maminka kravička, keď sa vrátili všetci späť na farmu. „Ja viem, mrzí ma to,“ povedalo smutne teliatko Molly a po tvári mu stekali malé slzy. Začalo svitať, Molly si uvedomila, že kvôli svojej zvedavosti sa z lesa nemusela vrátiť vôbec, keby ju farmár a psík nezachránili. Všetkým sa ospravedlnila a sľúbila, že bude opatrná, a uvedomila si, že s lesom sa neradno zahrávať.
Je veľmi dôležité počúvať maminy, pretože tie nám chcú len to najlepšie. Dunčík sa rýchlo vyzdravel a Molly mu večer pomáhala strážiť farmu. Taktiež objavovala spolu s Dony krásy ich farmy a na objavovanie lesa už radšej zabudla.
