Bol krásny letný deň. Slniečko sa na nás usmievalo z bledučko modrej oblohy, kde nebolo ani mráčika. Bol to deň ako stvorený na výlety a nové dobrodružstvá. A vedel to aj Milanko. Milanko bol motýlik s modrofialovými krídelkami. Veľmi rád si tieto svoje krídelka obdivoval na brehu jazera. Tam ich predsa videl v plnej kráse v odraze vody. Milanko miloval farby na svojich krídlach, boli tak nádherné. A tak trávil motýlik pri brehu jazera skoro každý deň. Veselo si poletoval po okolí, lietal z kvietka na kvietok, či sa rozprával s inými chrobáčikmi. Dnešný teplý letný deň nebol v ničom iný.
Z brehu jazera sa Milanko vybral do blízkej záhrady plnej kvetov. Lietal z jedného kvietka na druhý a tešil sa z krásneho dňa. Vtom si za oknom domčeka všimol malé uplakané dievčatko. Dievčatko malo hnedé vlásky zviazané do vysokého drdolu, z ktorého jej vytŕčali nepoddajné kučery a bolo oblečené ako balerína. „Veď ona vyzerá ako krásna lúčna víla!“ povedal si motýlik Milanko. Mala krásnu ružovú sukničku a biele cvičky poprepletané zlatými mašličkami.
„Tá je nádherná!“ pospevoval si motýlik, keď sledoval dievčatko za okienkom. Bola nádherná ako Milankove krídelká. „No, ale prečo je taká smutná a plače? Prečo plače, prečo?“ dookola si vravel zvedavý motýlik. Musí ju predsa nejako rozveseliť. Také krásne víly nemôžu byť smutné.
A tak Milankova zvedavosť zvíťazila a priletel bližšie k dievčatku. Preletel cez pootvorené okno, priletel k dievčatku a opatrne prehovoril. „Čo sa ti stalo?“ opýtal sa milo malého dievčatka. „Ja, ja, stratila som svoju krásnu ružovú mašľu do vlasov!“ odpovedalo mu smutne kučeravé dievčatko a utrelo si slzičku, ktorá jej práve stekala po líci. „A volám sa Elizabetka.”
Elizabetka potom Milankovi porozprávala, že mala ísť na vystúpenie baletu. No tam potrebuje mať svoju mašličku do vlasov, lenže teraz je mašlička stratená a tak na vystúpenie nemôže ísť. Nikde ju nevie nájsť, niekde ju stratila. Elizabetka si už prehľadala celú izbičku, dokonca aj v záhrade hľadala, ale nenašla ju. „Bez svojej mašličky nemôžem vystúpiť!“ povedala smutne a pozrela sa na motýlika, ktorý jej práve sadol na rúčku.
„Mám nápad!“ zvolal Milanko, ktorý bol odhodlaný svojej novej kamarátke pomôcť. A v tom jej niečo tíško zašepkal do ucha. Elizabetka vyskočila na špičky, utrela si slzy, čo sa jej kotúľali po červených lícach a na tvári sa jej zjavil ten najkrajší detský úsmev.
Keď Elizabetka prišla na vystúpenie, vo vlasoch mala krásnu mašľu. A nebola to hocijaká mašľa. Takú, akú mala Elizabetka, nemal nik iný. Bol to totiž motýlik Milanko, ktorý si jej sadol na drdol, aby dievčatko mohlo ísť na vystúpenie. Zatancovala tak krásne, že jej tlieskalo nielen celé publikum, ale aj motýlik Milanko. A tak Milanko pomohol dievčatku, ktorému tým spravil krásny deň.
