V jednej ďalekej krajine bolo safari. Žili tam slony, žirafy, antilopy, zebry a ďaľšie zvieratá. Všetky žili šťastne spolu na veľkých otvorených priestranstvách a pláňach. Ich kráľom bol lev. Bol zo všetkých najsilnejší. Ale bol aj múdry, šikovný a spravodlivý.
Jedného dňa prišla k levovi zebra a začala sa sťažovať: „Takto to už ďalej nejde. Nie je tu dosť miesta. Musíš tým hlúpym antilopám niečo povedať. Všade sa rozťahujú, akoby im to všetko patrilo.“
V tej chvíli prišla antilopa a hovorí: „To nie je pravda. To vy, zebry, nám nenechávate priestor. Pozeráte len na seba, na nás ostatných vôbec neberete ohľad.“
Lev ich vypočul, zamyslel sa a spýtal sa: „Neboli ste náhodou vy dve kamarátky? Prečo už spolu nevychádzate? Miesta a trávy je tu dosť. Paste sa spolu.“
Vtedy zebra, celá rozčúlená, začala na leva zvyšovať hlas: „A kde sa môžeme spolu pásť? Veď tu žiadna tráva nie je.“
Lev sa rozhliadol a vtedy mu svitlo. Okolo nebolo dosť trávy ani pre zebru, ani pre antilopu, a preto boli obe nahnevané. Neboli zlé, boli len hladné. Pretože lev bol múdry, nehneval sa na ne. Chápal ich. Sľúbil im, že to vyrieši.
Požiadal svojho priateľa sokola, aby sa poobzeral po safari a zistil, kde je dostatok trávy pre obe stáda. Pre antilopy i zebry. Sokol vzlietol a prehľadal celé safari. Nakoniec našiel jednu pláň, kde bola šťavnatá tráva a bolo jej dosť. Bolo to však príliš ďaleko. Priletel k levovi a všetko mu povedal.
Lev bol silný a vedel, že na trávnatú pláň dokáže dôjsť, ale antilopy a zebry sú slabšie. Bude to pre ne ťažké. Je to príliš ďaleko.
Po dlhom premýšľaní si zavolal obe stáda antilop a zebier a oznámil im svoje rozhodnutie: „Milé zvieratá, je mi veľmi ľúto, že tu nemáte dosť trávy. A tiež chápem, že keď ste hladné, ste nahnevané. Môj priateľ sokol našiel miesto, kde sa môžete spoločne pásť. Je tam svieža tráva a je jej dostatok. Len je to ďaleko. Ale nebojte sa, pôjdem s vami a dovediem vás tam. Po ceste vám budem pomáhať.“ A tak sa stalo.
Niekoľko dní sa zebry a antilopy trmácali takmer cez celé safari. Lev však svoj sľub dodržal. Celú cestu ich chránil, viedol ich, čakal na slabších členov stáda, dokonca niesol mláďatá na svojom chrbte. Keď všetci dorazili na trávnaté pláne, boli nadšení. Antilopa a zebra prišli k levovi a veľmi mu ďakovali.
Jedného večera, keď zebra ležala v tráve a odpočívala, spýtala sa leva: „Prečo si nás sem priviedol? Nemusel si. Ty trávu neješ. Okrem toho si nás chránil a pomáhal nám.“
„Vieš, moja milá zebra, byť kráľom nie je len o tom, že máš najväčšiu moc a všetkým ju ukazuješ. Dobrý kráľ musí robiť aj dobré rozhodnutia a myslieť na svojich poddaných, aby ho ostatní mali radi. A ja by som chcel byť dobrým kráľom,“ odpovedal lev. „Si veľmi dobrý kráľ,“ povedala zebra a zaspala.
