Najlepší kamoš snehuliak

V jeden chladný decembrový deň sa chlapček menom Oto zobudil do krásne zasneženého rána. Okno zdobili trblietavé cencúle, ktoré viseli zo strechy. Celú noc snežilo a všetko na vôkol pokryla biela ligotavá perina. Bol víkend, a to znamenalo, že chlapček do školy ísť nemusí. Pôjde stavať snehuliaka! 

Oto sa rýchlo naraňajkoval, poriadne s pomocou maminky obliekol, zababušil sa do teplého kabátu, dal si vlnenú čiapku, šál a rukavice a vybehol von z domu. Ich ešte včera zelená záhrada teraz vyzerala ako z čarovnej rozprávky.

S iskrou v očiach sa pustil do gúľania snehu a vytvárania snehových gúľ. „Tak najskôr veľká, stredná a potom najmenšia!“ uistil sa chlapček.

S každou kopou ľadového snehu sa snehuliak začal formovať. Oto opatrne vytvaroval sneh do okrúhleho tvaru a na vrch pridal tú najmenšiu snehovú guľu. Najmenšia snehová guľa tvorila hlavu snehuliaka. Oto ju ozdobil čiernymi očami z uhlíkov, na miesto nosa mu maminka doniesla mrkvu, a úsmev mu vyskladal z drobných kamienkov.

„Čo mu len dám na hlavu?“ zamyslel sa Oto. V tom dostal nápad. Utekal do kuchyne a zobral malý hrniec, ktorý dal snehuliakovi na hlavu. Taký pekný klobúk veru nemá nik! Do ruky mu vložil metlu a zrazu pred ním stál skutočný snehuliak! Maminka sledovala, ako sa chlapčekovi samému darí.

Sniežik z oblohy ďalej padal na chlapčeka a jeho nového kamoša snehuliaka. „To je ale krásny snehuliak!“ chválili chlapcov výtvor susedia i deti, ktoré išli okolo. Chlapček sa len milo usmieval a stále snehuliaka upravoval, aby dobre držal.

„Prvý snehuliak tejto zimy a taký krásny!“ pochválila Ota maminka.

Chlapec sa hrdo usmial. Bol pyšný na svoj výtvor.

„Prvý snehuliak, ktorého si úplne sám postavil!“ povedala maminka a Ota odfotila pri jeho výtvore. I ona bola na neho veľmi pyšná. Maminka sa potom vybrala späť dnu dovariť obed. Oto snehuliakovi ešte vyzdobil bruško gombíčkami, ktoré našiel doma.

Keď prišiel čas obeda, zavolala maminka Ota dnu. Ked obedovali, všimol si Oto, že kuchyňu zaplavilo príjemné svetlo. Začalo svietiť slnko a so slnkom prichádzali i teplé lúče, ktoré svietili na sneh i na chlapčekovho snehuliaka.

Chlapček sa začal báť. „Čo keď sa môj snehuliak roztopí?“ spýtal sa maminky.

„Tak sa nič nedeje, nabudúce postavíš kamoša snehuliaka zase! Ale tento prvý bude pre teba vždy len prvý!“ usmiala sa.

A tak aj bolo. Síce sa Oto snažil zachovať svoj výtvor a sneh tam ťapkal ako len vedel, no teplo malo iné plány, a kamoš snehuliak začal pomaly klesať – topiť sa. Napriek všetkému úsiliu nedokázal chlapček zastaviť to, čo sa malo stať. Smutný Oto sedel vedľa svojho topiaceho sa kamoša a spomínal na to, ako ho sám celé doobedie staval. Bol to jeho prvý vlastný snehuliak, s ktorým zažil kopec zábavy, a získal pochvaly nielen od mamky, ale i od susedov. Keď sa začalo stmievať a kamarátov snehuliak sa zmenil na kaluž, Oliver bol smutný, ale zároveň vďačný, že sa mu podarilo postaviť snehuliaka vlastnými rukami.

Hoci bol snehuliak preč, Ota tešilo, že dnešný deň prežil jeho tvorením, a to úplne sám. Keď o pár dní neskôr krajinu zahalila biela plachta a snehové vločky tancovali na nebi, chlapček vedel, že na záhrade môže opäť vytvárať kamoša snehuliaka. Síce sa roztopí, no spomienky na krásny deň mu nik nevezme. Lepšie než sedieť doma za počítačom.