Keď sa skončí jeseň, začne sa zima. Vonku sa trochu viac ochladí. Ráno sa na autách tvorí námraza a cesty začínajú kĺzať. Každé dieťa netrpezlivo očakáva prvý sneh. To ale ešte netuší, že jedného dňa môže s prvou vločkou prísť aj niečo čarovné.
V mestečku žilo dievčatko a volala sa Natálka. Ryšavé vlasy sa jej vlnili na všetky strany a modré oči žiarili ako krištáľová studnička. Vtedy aj ona sedela pri okne a sledovala, či začne snežiť. Trpezlivo sa pozerala na oblohu, až to naozaj prišlo. Z oblohy padali prvé vločky a zľahka sadali na zem. Všetky deti sa tešili a Natálka pri svojom okne tiež.
Chcela sa dotknúť snehu, a tak otvorila okno a cez malú štrbinu vystrčila ruku von. Vystrela dlaň a čakala. Pár drobných vločiek ju zchladilo na prstoch, ale potom sa stalo niečo neuveriteľné. Na dlani jej pristála veľká vločka. Bola takmer ako jej celá ruka. Nechcela sa roztopiť. Natálka na ňu neveriacky hľadela a držala dlaň vystretú.
Zrazu sa snehová vločka postavila na Natálkinej dlani, natiahla sa a prehovorila: „To bola ale dlhá cesta. Padám až z toho najvzdialenejšieho oblaku. Som čarovná snehová vločka. Ak na mňa fúkneš a ja poletím, môžeš si niečo priať. Čo by si si priala, Natálka?“
Dievčatko sa pozeralo na svoju dlaň, kde stála krásna a čarovná snehová vločka. Potom sa nadýchla a povedala: „Ja si želám…“ „Počkaj, Natálka, nič nehovor. Svoje želanie si musíš pošepkať sama pre seba. Teraz sa nadýchni a fúkni čo najsilnejšie, aby som mohla letieť čo najďalej. A keď poletím, vyslov želanie,“ skočila jej snehová vločka do reči.
Dievčatko s ryšavými vlasmi zavrelo oči, nadýchlo sa a fúklo do dlane. Snehová vločka sa vzniesla a roztočila sa ako pierko vo vetre. Natálka si zatiaľ niečo zašepkala pre seba. Potom chvíľu pozorovala padajúci sneh.
Na druhý deň, keď Natálka vstala, bolo všade bielo. Celú noc snežilo a biela farba pokrývala celú krajinu. Natálkina mamička prišla do jej izby a hovorí: „Dnes mám voľno. Nemusím ísť do práce. Urobíme si spolu pekný zasnežený deň.“ Natálka vyskočila z postele a objala svoju mamu.
„To je super! Ja mám takú radosť,“ vedelo poskakovala okolo mamičky. Medzitým sa na okne niečo zalesklo. Keď sa tam Natálka pozrela, uvidela na parapete čarovnú snehovú vločku. Tá zamávala, žmurkla na ňu a odletela s vetríkom. V tej chvíli si to dievčatko uvedomilo. Priala si, aby s ňou mamička trávila viac času, aby bola viacej s ňou. A snehová vločka jej toto želanie splnila. „Ďakujem,“ zašepkala Natálka za letiacou snehovou vločkou.
Možno aj tebe raz na dlaň spadne čarovná snehová vločka. Tak potom zavri oči, fúkni do dlane a niečo si zaželaj.
