Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kde žijú snehové vločky predtým, ako dopadnú na zem a ozdobia nám krajinu bielou pokrývkou? Nie? Tak počúvajte! Snehové vločky žijú na jednom veľkom oblaku. Presne tam žila aj snehová vločka Amálka so svojou mamou.
Oblak putoval nad krajinou a snehové vločky z neho pomaly skákali na zem, aby potešili ľudí tam dole. Len Amálka zatiaľ neskočila. Zakázala jej to mama. „Nikdy Amálka, nikdy nemôžeš skočiť dole. Dopadneš dole na zem, roztopíš sa a zahynieš. Musíš zostať tu so mnou.“ Amálka bola z toho nešťastná. Bola už veľká a pozorovala, ako iné aj mnoho mladšie vločky zoskakovali na zem a tešili sa na to.
V jeden deň počúvala rozprávanie ostatných vločiek: „Nemôžem sa dočkať toho, ako pôjdem dole. Neviete si predstaviť tú radosť, ktorú sneh vykúzli ľuďom. Keď budem mať šťastie a bude silný mráz, nerozpustím sa hneď. Padnem na zem a vytvorím sneh, s ktorým sa budú deti hrať. Možno zo mňa spravia snehuliaka alebo snehovú guľu.“ Amálka počúvala so zatajeným dychom a rozhodla sa. Pri najbližšej príležitosti vyskočí na zem a pozrie, ako to tam vyzerá.
Tak prešli dni, až prišiel čas, kedy sa snehové vločky mohli pustiť na zem. Keď Amálkina mama videla, ako Amálka vyskakuje z oblaku, pustila sa za ňou. Počas letu splynuli v jedno a spoločne padli na zem.
Dopadli na trávu, na ďalšie iné snehové vločky. Mali šťastie. Mrzlo a tak sa hneď neroztopili. Pozerali na svet až dovtedy, kým do záhrady, v ktorej ležali, nevbehol húf detí, ktoré sa chystali stavať snehuliakov. Deti sa smiali a tešili. Amálka bola spokojná. Stálo to za to. Urobila radosť ľuďom. A veru na to snehové vločky sú, to je ich poslanie – robiť radosť ľuďom. Aj keď iba nakrátko.
