Nočná návšteva

Príbeh, ktorý ti budem rozprávať, sa stal v noci. Na oblohe sa objavil mesačný lúč, hviezdy sa trblietali ako kvapky rosy na čiernom plátne a zem sa naopak prikryla žiarivo bielou snehovou prikrývkou. Všetky deti už pekne spali vo svojich postieľkach. Len jeden chlapček sa pozeral z okna. Hnedé vlásky mal rozstrapatené, pyžamo pokrčené, a hoci bolo už dosť neskoro, oči mal dokorán otvorené. Hľadel uprene na oblohu a čakal.

Na čo? Na zázrak. Na padajúcu hviezdu, na nočnú vílu, na čokoľvek, čo by splnilo jeho tajné želanie. Každý večer sedával tento malý chlapec pri okne a čakal. Veril a dúfal. Až jedného dňa niečo uvidel.

Na bielom snehu pod jeho oknom poskakovala malá víla. V ruke držala paličku, šaty mala ružové ako cukrová vata a topánky modré ako krištáľová studnička. Jej malé krídla sa trepotali v padajúcich vločkách. Sem-tam si popoletela a sem-tam poskočila v snehu. Pozerala do okien, keď v jednom z nich uvidela nášho chlapčeka. Ten si neveriacky pretrel oči a hneď potom na vílu nesmelo zamával.

Víla sa zľakla, opatrne priletela k oknu a tichým hlasom prehovorila: „Ty ma vidíš? Mňa predsa nikto nevidí. To nie je možné.“

„Áno, vidím,“ odpovedal chlapec. „Každý večer sedím pri okne a čakám, či uvidím niečo čarovné. Niečo, čo by mi splnilo moje želanie. A teraz ťa konečne vidím. Vedel som, že niekto taký existuje,“ usmial sa chlapček.

Víla sa zamyslela: „Áno, ja som čarovná a plním želania. Ale deťom, ktoré spia. Vidím, aké majú sny, a potom im ich plním. Ale inak o mne deti nevedia. Večer, keď už všetci spia, potichu obchádzam všetky spiace deti a pozerám, čo sa im sníva. Potom zistím, či je dieťa dobré a či má dobré srdce. Ak vidím, že je, splním mu jeho sen.“

„Aha, tak potom idem rýchlo spať, aby som mohol mať svoj sen a ty si ho mohla splniť. Vidím ťa asi preto, lebo som hore. Tak ja rýchlo bežím do postele,“ povedal chlapec vzrušene a išiel si ľahnúť. Ale skôr ako zaspal, zavolal na vílu: „Čarovná víla, počkaj, prosím, čo máš rada?“

„Prečo sa pýtaš?“ víla nechápavo odpovedala. „Musíš toho mať veľa,“ pokračoval chlapec v pyžame. „Pretože nás detí je príliš veľa. Musíš pracovať celú noc. Ja budem spať, keď zajtra prídeš. Ale skôr než zaspím, chcel by som ti tu niečo pripraviť. Niečo dobré, aby si mal silu naďalej plniť naše sny.“

Víla sa len usmiala, priletela, aby dala chlapčekovi pusu na dobrú noc na čelo, a odletela. V tej chvíli chlapec zaspal.

Čarovná víla vtedy naozaj pracovala celú noc. Ale celý čas sa len usmievala. V ušiach jej stále zneli pekné slová od chlapčeka. Aj keď si veľmi prial, aby sa mu splnilo želanie, nemyslel len na seba. Myslel aj na ostatných. Napríklad na vílu. Už teraz vedela, že mu želanie splní, pretože mal dobré srdce.

Skutočne. Nasledujúci večer stála pri okne miska s čokoládovými lupienkami. Chlapec na vílu nezabudol. Nielenže na ňu myslel, ale svoj sľub dodržal. Každú noc sa víla práve k tomuto oknu vracala. Do izby, kde spal ten najláskavejšíí chlapec s dobrým srdcom. Keď budeš myslieť na druhých a niečo pre nich urobíš, kto vie, koho urobíš šťastným a čo sa ti potom splní.