Žili raz jedna babka a dedko a tí mali svojho Budulínka. Od jari do jesene odchádzali babička s dedkom každý deň pracovať na pole či do lesa a Budulínka nechávali doma samého. Vždy mu ale kládli na srdce, aby bol poslušný a nikomu neotváral.
Jedného dňa sa babička s dedkom opäť vybrali za prácou na svojich poliach. Babička pri lúčení Budulínkovi ešte povedala: „Navarila som ti na dnešok hrášok, viem, že ho máš zo všetkého najradšej. Buď tu dobrý, nikomu neotváraj a my sa čoskoro s dedkom vrátime.“
Budulínek všetko odkýval, a keď za babičkou zaklapli dvere, išiel sa hrať. Čoskoro ho prepadol hlad a šiel si zjesť hrášok, čo mu babička navarila. Len čo sa doňho pustil, objavila sa za oknom ryšavá líščia hlava. Líška hneď spustila: „Budulínek, daj mi hrášok, povozím ťa na chvostíku.“
Ale Budulínek sa deliť nechcel a aj tak nesmel nikomu otvoriť. Líška však kňučala a prosila, na dvere klopala, až Budulínka presvedčila. Hrášku sa už prejedol, tak išiel pomaly ku dverám a uvažoval, že otvorí. Líška prefíkaná vycítila svoju šancu a znova sladko sľubovala: „No taaak, Budulínek, daj mi hrášok, povozím ťa na chvostíku. Pôjdeme po lavici, pôjdeme po izbičke.
A Budulínek otvoril a vpustil líšku dnu. „Tu máš ten hrášok, zjedz ho,“ ponúkol jej. Líška hrášok zhltla natotata, vysadila si Budulínka na chvost a behala s ním po lavici, behala s ním po izbičke, potom vybehla na cestu. Z cesty na lúku, z lúky do lesa a šup do líščej nory. A tam s ňou zostal Budulínek lapený.
Keď sa babička s dedkom vrátili domov, našli dvere otvorené dokorán, ale Budulínka nemohli nikde nájsť. Babička nariekala a nariekala. Dedko jej podal najprv vreckovku a potom bubienok. „Nenariekaj, babička, a vezmi si ten bubienok. Ja si vezmem husličky a pôjdeme Budulínka hľadať.“ Dedko si k husličkám pribral ešte vrece a šli.
Dlho ho hľadali, až ich pátranie zaviedlo do lesa. Ako kráčali okolo líščej nory, zdalo sa im, že počujú Budulínka, ako tam vo vnútri v nore plače. Hneď obaja vedeli, čo robiť. Babička začala bubnovať na bubienok a dedko hral na husličky, do toho obaja spievali: „Máme doma husličky a pekný bubienok, v nore sú tri líštičky a náš Budulínek.“
Stará líška vyspávala po obede a ten krik ju vyrušil. Celá rozmrzená sa prebudila a poslala mladú líšku von: „Choď a odkáž tým fidlikantom, nech s tým muzicírovaním okamžite prestanú, že chcem spať.“
Len čo mladá líška vystrčila z nory ňufák, dedko ju chytil a strčil do vreca. A začali s babkou znovu hrať a k tomu spievať: „Máme doma husličky a pekný bubienok, v nore sú dve líštičky a náš Budulínek.“
„No ale to snáď nie je pravda, tak oni nedajú pokoj!“ rozčúlila sa ešte viac stará líška. Potom vyslala svoju druhú mladú líšku von s odkazom: „Odkáž tým hudobníkom, nech idú láskavo hrať inde, aby som sa konečne mohla vyspať.“
Druhá mladá líška vykukla z nory a chcela odovzdať odkaz, avšak dedko nezaháľal, chytil ju a rýchlo strčil do vreca.
A s babkou sa zase dali do hrania a spievania: „Máme doma husličky a pekný bubienok, v nore je jedna líštička a náš Budulínek.“
„Takže ja sa dnes nevyspím?!?“ rozčúlila sa líška a celá nahnevaná vybehla von. Chcela hneď tým rádoby muzikantom vyčítať, že jej rušia spánok, ale než vôbec stihla vypustiť hlásku, už ju chytil dedko a strčil do vreca k ďalším dvom líškam.
Dedko vrece so všetkými tromi líškami zaviazal a potom im vyprášil kožuchy poriadnou vetvou, aby im dal na pamätnú. Až potom vrece rozviazal a líšky vypustil von. Tie uháňali preč, akoby im tie vyprášené kožuchy horeli.
A už zostávalo len vytiahnuť Budulínka z nory. Budulínek babku s dedkom objímal a pri tom sľuboval: „Na moju dušu, už nikdy sa nenechám oklamať lákavými rečami žiadnej zradnej líšky. Nehnevajte sa na mňa prosím a odpustite mi.“ Babka s dedkom boli tak radi, že ho našli, že mu hneď odpustili. Navyše na ňom spoznali, že tentokrát mu to môžu veriť.
No a odvtedy žili babka s dedkom a Budulínkom spokojne vo svojej chalúpke a žiadna ryšavá líška sa už k ich obydliu nikdy nepriblížila. Veď ono sa to po celom kraji roznieslo, ako by s nimi dedko zatočil.
