Hlboko pod zemou žilo niekoľko malých čertíkov. Žili v tmavej jaskyni. V jej strede mali veľký oheň. Okolo neho spali prikrytí svojimi kožušinami. Mali radi teplúčko. Žilo ich tam niekoľko. Jeden čert však vyčnieval. Bol iný. Bolo to také trdlo, ktoré zvyčajne všetko poplietlo, a preto ho volali Popletko. Mal jedno kopyto kratšie, takže kríval. Po celom tele mal huňatú srsť a rohy mu trčali ako tykadlá. Vyzeral roztomilo.
Bol iný ako ostatní aj v niečom inom. Bol nezvyčajne milý. Vždy sa snažil ľuďom pomôcť, ako sa len dalo. Ak počul, že niekto na zemi volá o pomoc alebo nevie, ako si s niečím poradiť, rýchlo vyskočil na zem a snažil sa všetko zachrániť a vyriešiť. Zvyčajne však všetko poplietol.
Raz, keď už takmer spal vo svojej kožušine pri ohni, počul slabý hlas: „Som taký hladný. Rozdelil som sa o posledný kúsok jedla s veveričkou a teraz nemám nič. Ale žalúdok sa mi krúti.“ Čertík Popletko sa započúval, aby dobre rozumel. Po chvíli ten hlas spoznal.
Andrej sedel na zemi na okraji lesa. Vydal sa do sveta, aby si našiel nevestu a dobrú prácu. Je večer, sedí na skale na okraji lesa a došlo mu jedlo. Popletko vedel, že je to dobrý človek, a tak mu samozrejme chcel pomôcť. Rýchlo vyskočil na zem a šiel rovno k Andrejovi: „Ahoj Andrej, ja som čertík Popletko a počul som, čo ťa trápi. Niečo pre teba mám, pozeraj.“ Rozprestrel pred Andrejom niečo ako deku a povedal: „Keď odídem, povedz, obrúsok prestri sa a uvidíš čo sa začne diať.“ Potľapkal Andreja po pleci, dupol nohou, otočil sa a zostal po ňom len dym. Andrej tam sedel a pozeral na deku. Po chvíli si na ňu sadol a povedal: „Obrúsok, prestri sa.“ V tej chvíli sa začali diať neskutočné veci. Deka sa pod ním začala vlniť a pomaly sa dvíhať. Nakoniec sa zdvihla úplne a odniesla ho niekam ďaleko. Andrej bol najprv vystrašený a nevedel, čo má robiť. Sedel na deke, držal sa jej rohov a snažil sa udržať rovnováhu. Postupne sa ju naučil ovládať a riadiť jej smer. Po chvíli sa upokojil a vietor mu jemne fúkal do tváre. Andrej sa pozeral pod seba. Bol to nádherný výhľad. Celé mesto videl ako na dlani. Po chvíli sa na deke vrátil na miesto, kde sa stretol s čertíkom. Pokúsil sa naňho zavolať. „Popletko, zase si to poplietol. Namiesto obrúska, ktorú by sa mi rozprestrel a dal mi jedlo, si mi dal lietajúcu deku. Ale aj tak ti ďakujem, nikdy ti to nezabudnem.“
Hlboko pod zemou vo svojej kožušine pri ohni čertík Popletko všetko počul. Spokojne sa usmial, zabalil sa do svojej kožušiny a pokojne zaspal. Vedel, že to opäť poplietol, ale vedel aj to, že je dôležité, že chcel urobiť správnu vec. A to bolo to hlavné. A aj keď to urobil inak, aj tak ho urobil šťastným. Zaspal s nádejou, že lietajúca deka Andreja odnesie tam, kde si nájde nevestu, prácu a dokonca aj niečo dobré na jedenie.
Nádherná rozprávka