V krajine rozprávok a kúziel žilo veľa čertíkov. Žili si pekne pod zemou vo svojom brlohu. Pekne v teple. Boli to dobrí čerti. Udržiavali na zemi poriadok a pod zemou oheň. Ak bol niekto nespravodlivý alebo zlý, brali si ho na chvíľu do svojho podzemia, aby tam pracoval. Ale keď bol niekto dobrý, svojimi kúzlami mu pomáhali.
Jedného skorého rána čerta Berta niečo prebudilo. Zo zeme sa ozýval slabý, sladký hlások. Ešte nikdy nepočul nikoho tak krásne spievať. Musel zistiť, kto to je. Vybral sa teda na zem. Pozorne počúval, odkiaľ hlas vychádza.
Išiel za ním, až prišiel k malému jazierku, kde na kameni sedelo krásne dievča. Vlasy mala dlhé a biele ako sneh. Oči jej žiarili ako čarovná studnička. Vtedy bola zima a jazero bolo úplne zamrznuté. Všade bol sneh. Dievča vyzeralo krásne, ale čert v jej hlase počul smútok. Nechcel to nechať len tak.
Zotrel si z tváre sadze, uhladil si strapaté vlasy, upravil si plášť, nabral odvahu a pristúpil k dievčaťu: „Dobrý deň, krásna slečna, veľmi pekne spievate, ale zdá sa mi že smutne. Môžem vám nejako pomôcť?“ Dievča pozrelo na čerta svojimi studničkovými očami a milo sa usmialo. V tej chvíli sa čertovi podlomili kolená. Dievča ho úplne očarilo.
„Si milý čertík, ďakujem ti za starostlivosť, ale je pre mňa ťažké nájsť radosť. Som zimná víla. Neviem čarovať. Nejde mi to. A čo som to za vílu, ktorá nevie čarovať?“ smutne vysvetlila víla. „Takže len sedím tu na tejto skale pri zamrznutom jazere a spievam. To je jediná vec, ktorá mi robí radosť,“ pokračovala zimná víla.
„Drahá víla, nebuď smutná. Veď kúzla nie sú žiadna sranda. Ja to viem, veď som čarovný čert,“ povedal čertík Bertík. Víla sa trochu usmiala. Čert bol vtipný. Keď čertík Bertík uvidel náznak úsmevu, jeho srdce úplne roztopilo.
Chcel vílu rozosmiať ešte viac. Začal spievať a skákať do rytmu: „Krásna víla, tak už nesmutni a vôkol seba sa rozhliadni. Je veľa dôvodov k radosti, tak už nemaj starosti. Nevadí, že nemáš ku kúzlam sklony, veď každý má k inému vlohy.Tak už sa usmievaj a so mnou spievaj.“
Čert Bert si spieval, zatiaľ čo poskakoval okolo víly. Víla sa už neudržala a začala sa usmievať. Na roztomilého čertíka sa nedalo pozerať inak. Potom sa čertík naklonil k víle a pošepkal jej do ucha: „Prezradím ti tajomstvo. Chceš?“ Víla dychtivo pokrútila hlavou.
Čert pokračoval: „Síce nevieš čarovať, ale musím sa ti priznať. Mňa si úplne očarila.“ Hoci bola víla celá biela, jej líca úplne sčerveneli. Čert vedel, že sa víla hanbí, a začal znova spievať: „Pre teba, pre teba išiel by som do neba.“ Víla sa začala ešte viac usmievať. Bola veľmi rada, že ju čertík rozveselil. A mal pravdu. Aj keď nevie čarovať, tak to nevadí, veď každý dokáže niečo iné. Ona vie veľmi pekne spievať.
Odvtedy sa každé ráno na kameni pri zamrznutom rybníku stretávajú dve rozprávkové bytosti. Sú úplne odlišné. Víla je čistá a biela ako sneh, zatiaľ čo čert Bert je čierny a a vždy od popola.Ale im to nevadí, že sú iní. Majú sa radi, rozumejú si a navzájom sa rozveseľujú. A to je to hlavné.
