V jednej dedine žil chlapec. Bol to pastier a každý deň vodil na lúku stádo ovečiek. Tam ich strážil, keby sa náhodou objavil vlk. Lenže vlk sa nikdy neobjavil a chlapec sa začal na pastve strašne nudiť. Naháňať sa za motýľmi ho už nebavilo, a tak vymyslel strašne hlúpy nápad, ako zahnať nudu a zabaviť sa.
„Pomoc! Pomoc!“ kričal ako na lesy. „Vlk! Je tu vlk!“
Kričal tak silno, že ho počuli ľudia v dedine. Tí sa hneď prirútili, aby vlka zaháňali a ovečky tak ochránili. Lenže keď pribehli na lúku, vidia ovce, ako sa pokojne pasú, a mladého pastiera, ako sa smeje, div sa nerozsype.
„He, he, he, to je sranda! Mali by ste sa vidieť, ako ste sa tvárili!“ rehotal sa na celé kolo chlapec.
To sa vie, že ľuďom z dediny sa to nepáčilo ani trochu. Veľmi sa rozzúrili a najradšej by mu snáď aj narezali na zadok. S nadávkami sa vrátili späť do dediny.
Chlapcovi sa táto hra tak zapáčila, že si na druhý deň povedal, že to skúsi znova.
„Pomoc! Pomôžte niekto! Prišiel vlk!“ kričal zase, ako najhlasnejšie vedel.
Ľudia z dediny sa zase zbehli, aby vlka vyhnali. Ale opäť pribehli zbytočne. Chlapec si z nich znova len vystrelil.
„To sú ale hlúpe žarty,“ hovorili nahnevane a nechali chlapca váľať sa od smiechu v tráve.
Lenže tretí deň sa to stalo. Keď chlapec vyhnal svoje stádo na lúku, od lesa pribehla vlčica aj s celou svorkou.
„Pomoc! Pomoc! Vlci sú tu!“ volal stále dookola, tak naliehavo, že by sa aj kameň nad ním ustrnul.
Ale ľudia v dedine akoby ohluchli. Kdeže, neohluchli. Počuli chlapcovo volanie, ale hovorili si: „No áno, už si z nás zase robí srandu. Tentokrát mu ale nenaletíme.“
A tak nikto na pomoc neprišiel a vlci chlapca pripravili o všetky ovečky. Odvtedy si už chlapec z nikoho nerobil hlúpe žartíky. Zistil totiž, že keď niekto klame, nikto mu potom neverí, ani keď práve náhodou hovorí pravdu.